Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI. k 17. svetovému dňu chorých 11. februára 2009  

Posolstvo Svätého otca k IX. Svetovému dňu chorých 11.februára 2001 Sydney.

Posolstvo Svätého Otca ku Svetovému dňu chorých 11. február 2000

Apoštolský list Jána Pavla II. O kresťanskom zmysle ľudského utrpenia

Jubileum telesne a duševne postihnutých

 




Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI. k 17. svetovému dňu chorých 11. februára 2009.

 

Drahí bratia a sestry,

na Svetový deň chorých, pripadajúci na 11. februára – na liturgickú spomienku Panny Márie Lurdskej –, sa diecézne spoločenstvá spolu so svojimi biskupmi zjednotia v modlitbe, aby rozmýšľali, aké iniciatívy napomôžu zvýšiť citlivosť voči trpiacim. Rok sv. Pavla, ktorý práve slávime, ponúka veľmi vhodnú príležitosť na to zastaviť sa a spolu s apoštolom Pavlom meditovať o skutočnosti, že tak, „ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha“ (2 Kor 1, 5). Duchovné spojenie s Lurdami nám okrem toho pripomína aj materskú starostlivosť Ježišovej Matky o bratov a sestry jej Syna, „ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti“ (Lumen gentium, 62).

Tento rok sa naša pozornosť osobitne zameriava na tie najslabšie a bezbranné stvorenia, deti, a to na tie spomedzi nich, ktoré sú choré a trpia. Existujú malé ľudské bytosti, ktoré na svojom tele nesú následky chorôb spôsobujúcich trvalé postihnutie, a tiež také, ktoré napriek veľkému medicínskemu pokroku bojujú s dosiaľ nevyliečiteľnými chorobami. Mnohé deti sú zranené na tele i na duši v dôsledku krvavých konfliktov a vojen, iné sú zasa nevinnými obeťami nenávisti bezcitných dospelých. Existujú „deti ulice“, ktorým chýba teplo rodiny a sú ponechané samy na seba, i mladiství, ktorých zneucťujú rôzni ničomníci a zneužívajú ich nevinnosť, spôsobujúc im psychické zranenia, ktoré ich poznačia na zvyšok života. Nemožno zabúdať ani na nespočítateľné množstvo mladistvých, ktorí zomierajú na následky smädu, hladu či nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, a rovnako ani na malých exulantov a utečencov z vlasti, ktorí so svojim rodičmi hľadajú lepšie podmienky na život. Od všetkých týchto detí stúpa tichý bolestný výkrik, ktorý apeluje na naše svedomie – ako ľudí i ako veriacich.

Kresťanské spoločenstvo, ktoré nemôže ostať k ich tragickým podmienkam ľahostajné, cíti naliehavú povinnosť angažovať sa. „Cirkev,“ ako som v napísal v encyklike Deus caritas est, „je Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo nutne potrebuje“ (25). Preto si vrúcne želám, aby aj Svetový deň chorých ponúkol farským a diecéznym rodinám príležitosť čoraz lepšie si uvedomiť, že sú „Božou rodinou“, a povzbudil ich k tomu, aby vo svojich obciach, štvrtiach či mestách dávali pocítiť Pánovu lásku, lebo „v samotnej Cirkvi ako rodine nesmie nijaký člen trpieť núdzu“ (tamže). Svedectvo lásky tvorí súčasť života každej kresťanskej komunity. Už od počiatku totiž Cirkev premieňala evanjeliové princípy na konkrétne skutky, ako to čítame v Skutkoch apoštolov. Dnes sa pri zmenených podmienkach zdravotníckej starostlivosti ukazuje potreba užšej spolupráce medzi medicínskymi profesionálmi pracujúcimi v rôznych zdravotníckych inštitúciách a cirkevnými spoločenstvami pôsobiacimi na danom území. Z tohto hľadiska sa javí ako veľmi hodnotný príklad inštitúcia, ktorá je v spojení so Svätou stolicou, Detská nemocnica Dieťaťa Ježiša (Ospedale Pediatrico Bambino Gesu), ktorá toho roku slávi 140. výročie svojho založenia.

No to nie je všetko. Keďže choré dieťa je súčasťou rodiny, ktorá s ním prežíva utrpenia, často spojené s vážnymi obmedzeniami a problémami, kresťanské spoločenstvá nesmú zabúdať ani na to, aby pomáhali aj rodinám postihnutým chorobou ich syna alebo dcéry. Podľa príkladu milosrdného Samaritána sa treba skláňať k osobám, ktoré sú takto skúšané, a ponúkať im pomoc v podobe konkrétnej solidarity. Takto sa prijatie utrpenia a spoluúčasť na ňom premieňa na užitočnú pomoc rodinám chorých detí, vytvára v nich atmosféru pokoja a nádeje a umožňuje im okolo seba cítiť širšiu rodinu bratov a sestier v Kristovi. Ježišovo spolucítenie s plačúcou naimskou vdovou (porov. Lk 7, 12 – 17) i s úpenlivou Jairovou prosbou (porov. Lk 8, 41 – 56) nám má okrem iného poukázať na to, ako spoluprežívať okamihy fyzického a morálneho utrpenia s toľkými skúšanými rodinami. Všetko to predpokladá nesebeckú a veľkodušnú lásku, ktorá je odrazom a znamením milosrdnej Božej lásky, ktorá nikdy neopúšťa svoje ťažko skúšané deti, ale vždy im obdivuhodne posilní srdce i rozum, aby boli schopné náležite čeliť ťažkostiam života.

Každodenná služba chorým deťom a neprestajné angažovanie sa v tejto oblasti predstavujú výrečné svedectvo lásky k ľudskému životu, osobitne k životu tých, ktorí sú slabí a vo všetkom úplne odkázaní na druhých. Je skutočne potrebné náležite zdôrazňovať absolútnu a najvyššiu dôstojnosť každého ľudského života. Učenie, ktoré Cirkev neprestajne hlása, sa s dobou nemení: ľudský život je krásny a prežíva sa v plnosti, aj keď je slabý a často zahalený v tajomstve utrpenia. Svoj zrak musíme obrátiť na ukrižovaného Ježiša: svojou smrťou na kríži chcel mať podiel na bolesti celého ľudstva. V jeho utrpení z lásky vidíme najvyššiu možnú spoluúčasť na bolestiach maličkých pacientov a ich rodičov. Môj ctihodný predchodca Ján Pavol II., ktorý nám na sklonku svojho života dal žiarivý príklad trpezlivo prijímaného utrpenia, napísal: „Na kríži je ,Vykupiteľ človeka‘, Muž bolestí, ktorý vzal na seba telesné a duchovné utrpenia ľudí všetkých čias, aby mohli v láske nájsť spásonosný zmysel svojich bolestí, ako aj odpovede na všetky svoje otázky“ (Salvifici doloris, 31).

Rád by som tu vyjadril svoje uznanie a povzbudenie medzinárodným i národným organizáciám, ktoré sa starajú o choré deti – zvlášť v chudobných krajinách – a s veľkodušnosťou i odriekaním prispievajú k tomu, aby sa im zabezpečila primeraná a láskyplná starostlivosť. Zároveň sa obraciam s dôraznou výzvou na predstaviteľov jednotlivých krajín, aby boli prijaté zákony a opatrenia v prospech chorých detí a ich rodín. Cirkev je vždy, no o to väčšmi, ak ide o život detí, pripravená ponúknuť svoju úprimnú spoluprácu s cieľom premeniť celú ľudskú spoločnosť na „civilizáciu lásky“ (porov. Salvifici doloris, 30).

Na záver by som chcel vyjadriť svoju duchovnú spoluúčasť všetkým vám, drahí bratia a sestry, ktorí trpíte rôznymi chorobami. Svoj srdečný pozdrav posielam tým, ktorí vám pomáhajú: biskupom, kňazom, zasväteným osobám, zdravotníckemu personálu, dobrovoľníkom a všetkým tým, ktorí sa s láskou venujú liečeniu a zmierňovaniu utrpenia ľudí postihnutých rôznymi chorobami. Osobitne pozdravujem vás, drahé choré a trpiace deti: pápež vás objíma s otcovskou láskou spolu s vašimi rodičmi a príbuznými a uisťuje vás, že sa bude za vás zvlášť modliť. Pápež vás tiež pozýva, aby ste dôverovali v materskú pomoc Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorú sme počas uplynulých Vianoc opäť kontemplovali, ako v náručí radostne objíma Božieho Syna, ktorý sa stal Dieťaťom. Zvolávajúc na vás i na všetkých chorých materskú ochranu Presvätej Panny, Uzdravenia nemocných, všetkým zo srdca udeľujem svoje osobitné apoštolské požehnanie.

Vo Vatikáne 2. februára 2009

Benedikt XVI.


 

Posolstvo Svätého otca k IX. Svetovému dňu chorých 11.februára 2001 Sydney.

1. Kresťanské spoločenstvo, obohatené milosťou Veľkého jubilea a kontempláciou tajomstva vteleného Slova, v ktorom ľudské utrpenie “smeruje tým najvznešenejším spôsobom k vykúpeniu” (Salvifici doloris, VIII), sa pripravuje 11. februára 2001 sláviť IX. svetový deň chorých. Toto významné jubileum sa bude sláviť v katedrále v Sydney v Austrálii. Výber austrálskeho svetadielu, s jeho kultúrnym a etnickým bohatstvom, zdôrazňuje tesný zväzok cirkevného spoločenstva, ktoré prekonáva vzdialenosti a umožňuje stretnutie rôznych kultúr, zúrodnených jediným oslobodzujúcim posolstvom spásy. Katedrála v Sydney je zasvätená Panne Márii, Matke Cirkvi, čo zdôrazňuje mariánsky rozmer svetového dňa chorých, ktorý sa už deväť rokov opätovne koná v deň spomienky na Pannu Máriu Lurdskú. Mária ako milujúca Matka dá znovu pocítiť svoju ochranu nielen chorým z austrálskeho kontinentu ale z celého sveta, ako aj všetkým, ktorí im slúžia svojou profesionálnou odbornosťou a často i celým svojím bytím. Okrem toho bude tento deň, podobne ako v minulosti, príležitosťou na modlitbu a podporu nespočetných inštitúcií, ktoré sa venujú starostlivosti o trpiacich. Bude slúžiť na povzbudenie mnohým kňazom, rehoľníkom, rehoľníčkam a veriacim laikom, ktorí sa v mene Cirkvi snažia odpovedať na očakávania chorých ľudí, pričom osobitnú pozornosť venujú tým najslabším a bojujú za to, aby bola porazená kultúra smrti a všade zvíťazila kultúra života (porov. Evangelium vitae, 100). V posledných rokoch som aj ja niekoľkokrát okúsil, čo je to choroba, a čoraz jasnejšie chápem jej hodnotu pre Petrovu službu, ktorú konám a pre samotný život Cirkvi. Chcem vyjadriť svoju milujúcu solidaritu s tými, ktorí trpia a pozvať ich, aby s vierou kontemplovali tajomstvo ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista, aby tak objavili vo svojich vlastných bolestných zážitkoch láskyplný Boží plán. Iba keď hľadia na Ježiša, “muža bolestí, ktorý poznal utrpenie” (Iz 53, 3), môžu nájsť vyrovnanosť a nádej.

2. Počas tohto Svetového dňa chorých, ktorého témou je Nová evanjelizácia a hodnota trpiaceho človeka, chce Cirkev zdôrazniť potrebu evanjelizovať túto oblasť ľudskej skúsenosti novým spôsobom, pričom treba podporiť orientáciu na celkové dobro človeka a na pokrok všetkých ľudí v každej časti sveta. Účinné liečenie rôznych chorôb, presadzovanie ďalších výskumov a investovanie primeraných zdrojov – to všetko sú chvályhodné skutočnosti, ktoré sa úspešne realizujú na rozsiahlych územiach našej planéty. Hoci sa tešíme vynaloženému úsiliu, predsa nemožno prehliadať, že nie všetci ľudia majú rovnaké možnosti. Preto sa obraciam s naliehavou výzvou, aby sa robilo všetko na podporu potrebného rozvoja zdravotných služieb v ešte stále mnohých krajinách, ktoré nie sú schopné poskytnúť svojim obyvateľom dôstojné podmienky pre život a pre ochranu zdravia. Okrem toho by som si veľmi želal, aby sa nespočetné možnosti modernej medicíny dali do účinnej služby človeku a použili pri plnom rešpektovaní jeho dôstojnosti. V priebehu svojich dvetisícročných dejín sa Cirkev neprestajne snažila podporovať pokrok liečebných metód s cieľom pomáhať chorým stále kvalifikovanejšie. V rôznych situáciách zasahovala všetkými prostriedkami, ktoré mala k dispozícii, aby boli rešpektované ľudské práva a aby sa vždy sledovalo pravé dobro človeka (porov. Populorum progressio, 34). Magistérium Cirkvi, aj dnes verné zásadám evanjelia, neprestáva predkladať morálne kritériá, ktoré môžu usmerniť ľudí v zdravotníctve, aby sa prehlbovali tie stránky výskumu, ktoré ešte nie sú dostatočne objasnené, bez porušenia požiadaviek vyplývajúcich z pravého humanizmu.

3. Každý deň sa v myšlienkach vydávam na púť do nemocníc a liečební, kde prebývajú ľudia každého veku a sociálneho stavu. Predovšetkým by som sa chcel zastaviť pri pripútaných na lôžko, pri príbuzných a zdravotníckom personáli. Tieto miesta akoby tvorili svätyne, kde sa ľudia zúčastňujú na Kristovom veľkonočnom tajomstve. I ten najnevšímavejší si tu musí položiť otázku, týkajúcu sa vlastnej existencie a jej významu, otázku príčiny zla, utrpenia a smrti (porov. Gaudium et spes, 10). Preto je také dôležité, aby v takýchto inštitúciách nikdy nechýbala kvalifikovaná a výrazná prítomnosť veriacich. Ako by som teda mohol neobrátiť svoju naliehavú výzvu na odborný personál v medicíne a zdravotníctve, aby sa učili od Krista, lekára duší a tiel, byť pre svojich bratov skutočnými “dobrými samaritánmi”? A najmä, ako neželať tým, ktorí sa venujú výskumu, aby bez prestania pracovali na objavení vhodných prostriedkov na posilnenie celkového zdravia ľudskej bytosti a na prekonanie následkov zla? Okrem toho, ako neželať tým, ktorí sa venujú priamo starostlivosti o chorých, aby boli pozorní k potrebám trpiacich a spájali pri vykonávaní svojho povolania odbornosť s ľudskosťou? Nemocnice, ústavy pre starých a chorých a každý dom, v ktorom sú zhromaždení trpiaci ľudia, predstavujú výsadné prostredie pre novú evanjelizáciu, ktorá sa má zasadzovať o to, aby práve tu zaznelo posolstvo evanjelia prinášajúce nádej. Iba Ježiš, božský Samaritán, je pre každú ľudskú bytosť, ktorá hľadá pokoj a spásu, plne uspokojivou odpoveďou na jej najhlbšie očakávania. Kristus je Spasiteľom každého a celého človeka. Cirkev ho preto neprestáva ohlasovať, aby svet choroby a hľadanie zdravia žili z jeho svetla. Preto je dôležité, aby sa na začiatku tretieho kresťanského tisícročia dal nový podnet na evanjelizáciu sveta zdravotníctva, ako miesta osobitne určeného stať sa cenným laboratóriom civilizácie lásky.

4. V týchto rokoch rastie záujem o vedecký výskum v medicínskej oblasti a o modernizáciu zdravotníckych štruktúr. Nemožno nehľadieť s potešením na takéto smerovanie, no súčasne treba zdôrazniť, že tento výskum sa musí vždy viesť v snahe účinne poslúžiť chorému a pomôcť mu v boji proti chorobe. Z tohto pohľadu sa stále viac hovorí o “holistickej” (celostnej) zdravotnej starostlivosti, čiže o takej, ktorá je zameraná na biologické, psychologické, sociálne a duchovné potreby chorého a tých, ktorí sú okolo neho. Predovšetkým v oblasti liekov, liečebných postupov a chirurgických zákrokov je potrebné, aby sa klinické skúšky konali s absolútnym rešpektom voči jednotlivcovi a s jasným uvedomením si rizík a v dôsledku toho i hraníc, ktoré predstavujú. Kresťanskí odborníci sú v tejto oblasti povolaní svedčiť o svojom etickom presvedčení a neustále doň vierou vnášať nové svetlo. Cirkev oceňuje úsilie tých, ktorí obetavo a profesionálne pracujú vo výskume a v zdravotnej starostlivosti, a tak prispievajú k zvyšovaniu kvality služby poskytovanej chorým.

5. Rovnaké rozdelenie dobier predstavuje podľa Stvoriteľovho priania naliehavý príkaz aj v oblasti zdravia: treba konečne skončiť s pretrvávajúcou nespravodlivosťou, ktorá najmä v chudobných oblastiach zbavuje veľkú časť populácie nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti. Toto je vážne pohoršenie, ktoré má podnietiť ľudí, čo sú za to v jednotlivých krajinách zodpovední, aby venovali všetky sily sprístupneniu aspoň základnej zdravotnej starostlivosti tým, ktorí trpia nedostatkom materiálnych prostriedkov. Podporovať “zdravie všetkých” je prvoradou povinnosťou každého člena medzinárodného spoločenstva; pre kresťanov je tento záväzok úzko spojený so svedectvom o ich viere. Takýmto konkrétnym spôsobom môžu ohlasovať evanjelium života, pričom podporujú úctu voči životu a odmietajú každú formu zásahu proti nemu, od potratu až po eutanáziu. Do tohto rámca súčasne patrí aj poznámka o využití použiteľných zdrojov: ich ohraničenosť si vyžaduje stanovenie jasných morálnych kritérií, schopných vniesť svetlo do rozhodovania pacientov a ich poručníkov pred mimoriadnymi, drahými a riskantnými liečenými postupmi. V každom prípade sa treba vyhnúť prepadnutiu formám úpornej terapie, t. j. neúmernej výsledkom (porov. Evangelium vitae, 65). Rád by som tu ocenil jednotlivcov a štruktúry, najmä rehoľné inštitúty a všetkých, ktorí konajú v tejto oblasti veľkodušnú službu a s odvahou odpovedajú na naliehavé potreby ľudí a národov v oblastiach alebo krajinách s veľkou chudobou. Cirkev im znovu vyjadruje svoje uznanie za príspevok, ktorý stále prinášajú na tomto širokom a citlivom pastoračnom poli. Chcel by som predovšetkým povzbudiť členov rehoľných rodín, ktoré sa zaoberajú pastoráciou v zdravotníctve, aby vedeli s odvahou odpovedať na výzvy tretieho tisícročia a išli v stopách svojich zakladateľov. Zoči-voči novým tragédiám a chorobám, ktoré nahradili zhubné epidémie minulosti, je potrebné dielo “dobrých samaritánov”, schopných poskytnúť chorým potrebnú starostlivosť tak, aby im zároveň nechýbala duchovná podpora, ktorá im umožní prežívať ich ťažkú situáciu s vierou.

6. S osobitnou láskou sa v myšlienkach uberám k celému radu rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí spolu so stále rastúcim počtom laikov a laičiek v nemocniciach a v zdravotných zariadeniach v kritických oblastiach píšu nádherné stránky o evanjeliovej láske. Často pracujú v nepokojnom prostredí konfliktov a vojen a každý deň riskujú život, aby zachránili bratov. Bohužiaľ je mnoho i tých, ktorí kvôli svojej službe evanjeliu života zomierajú. Chcel by som tiež spomenúť mnohé nevládne organizácie, ktoré vznikli v posledných rokoch, aby prišli na pomoc tým, na ktorých sa v oblasti zdravia zabúda. Tieto organizácie môžu počítať s príspevkom dobrovoľníkov “v teréne”, ako i s veľkodušnosťou veľkej skupiny ľudí, ktorí ekonomicky podporujú ich aktivity. Všetkých ich povzbudzujem, aby pokračovali v tomto záslužnom diele, ktoré v mnohých národoch spôsobuje významné zvýšenie citlivosti svedomia. Nakoniec sa obraciam na vás, drahí chorí, ako i veľkodušní zdravotnícki pracovníci. Tento Svetový deň chorých sa koná niekoľko dní po skončení Jubilejného roku. Preto predstavuje novú výzvu, aby sme kontemplovali tvár Krista, ktorý sa pred dvetisíc rokmi stal človekom, aby spasil človeka. Drahí bratia a sestry, ohlasujte a vydávajte s veľkodušnou ochotou svedectvo o evanjeliu života a nádeje. Ohlasujte, že Kristus je útechou tých, ktorí žijú v úzkostiach a ťažkostiach; je posilou pre tých, ktorí prekonávajú chvíle únavy a zraniteľnosti; je oporou tých, ktorí zanietene pracujú s cieľom zabezpečiť pre všetkých lepšie podmienky života a zdravia. Zverujem vás Márii, Matke Cirkvi, ktorej, ako som pripomenul v úvode, je zasvätená katedrála v Sydney, ideálne centrum IX. svetového dňa chorých. Mária, Potešenie zarmútených, nech dá pocítiť svoju materskú ochranu všetkým svojim skúšaným deťom; nech vám pomôže svedčiť vo svete o Božej láske a urobí vás živými obrazmi svojho Syna. S týmito želaniami udeľujem vám a všetkým, ktorí sú vám drahí, zvláštne apoštolské požehnanie.

V Castel Gandolfe, 22.augusta 2000


 

Posolstvo Svätého Otca ku Svetovému dňu chorých 11. februára 2000

1. Ôsmy svetový deň chorých, ktorý sa konal 11. februára 2000 v Ríme v roku Veľkého jubilea, našiel kresťanské spoločenstvo, ktoré sa snaží vidieť skutočnosť choroby a utrpenia z pohľadu tajomstva vtelenia Božieho Syna, aby z tejto mimoriadnej udalosti vrhlo nové svetlo na tieto základné ľudské skúsenosti.

Na konci druhého tisícročia kresťanskej epochy hľadí Cirkev s obdivom na pokrok, ktorý ľudstvo dosiahlo v liečení bolesti a v starostlivosti o zdravie, no všíma si aj otázky, ktoré prichádzajú zo sveta zdravia, aby v ňom lepšie zvýraznila svoju prítomnosť a primerane odpovedala na naliehavé výzvy dneška. V priebehu dejín venovalo ľudstvo väčšinu svojho rozumového a citového potenciálu tomu, aby prekročilo svoje vlastné vnútorné obmedzenia a dosiahlo veľké výdobytky v starostlivosti o zdravie. Stačí spomenúť možnosť predĺženia života a zlepšenia jeho kvality, zmierňovania utrpenia a zvyšovania schopností človeka používaním účinných liekov a stále vyvinutejšími technológiami. Tieto vymoženosti idú ruka v ruke so sociálnymi výdobytkami, napr. s čoraz väčším uvedomovaním si práva na liečbu a jeho vyjadrením pomocou právnických termínov v rôznych "Chartách práv chorého". Nemožno tiež zabudnúť na významný rozvoj, ktorý zaznamenala oblasť lekárskej starostlivosti vďaka vynájdeniu nových zdravotných postupov, službe zdravotných sestier, ktoré sú stále kvalifikovanejšie a vďaka dobrovoľníckym službám, ktoré v súčasnosti nadobudli významné úrovne kompetencií.

2. Na konci druhého tisícročia však napriek tomu nemožno povedať, že ľudstvo urobilo všetko, čo je potrebné na to, aby zmiernilo nesmiernu ťarchu utrpenia, ktoré dolieha na jednotlivcov, rodiny i celé spoločenstvá. Naopak, zdá sa, akoby sa zvlášť v tomto poslednom storočí rozliala rieka ľudskej bolesti – už i tak dosť veľká kvôli slabej ľudskej prirodzenosti poznačenej dedičným hriechom – nadôvažok zväčšená utrpením spôsobeným nesprávnymi rozhodnutiami jednotlivcov a štátov: mám na mysli vojny, ktoré zaliali krvou toto storočie vari viac ako akékoľvek iné v ľudských dejinách plných utrpenia; myslím na rôzne veľmi rozšírené choroby v spoločnosti, ako sú drogová závislosť, AIDS a choroby zapríčinené znečistením prostredia vo veľkých mestách a v prírode; mám na mysli rastúcu malú i veľkú kriminalitu a presadzovanie eutanázie. V mysli pred sebou vidím nielen nemocničné postele, v ktorých leží veľa chorých, ale aj utrpenie utečencov, osirelých detí a mnohých obetí sociálnych ziel a chudoby. Najmä v sekularizovanom svete sa súčasne so "zatmením" viery objavuje ďalšia vážna príčina utrpenia, a to neschopnosť ľudí postrehnúť spásny význam bolesti a útechu eschatologickej nádeje.

3. Cirkev svojou účasťou na radostiach a nádejach, smútkoch a úzkostiach ľudí každej doby stále sprevádzala a povzbudzovala ľudstvo v jeho boji proti utrpeniu a v jeho snahách o rozvoj zdravotnej starostlivosti. Súčasne je však povolaná k tomu, aby zvestovala človeku význam utrpenia a bohatstvo vykúpenia, ktoré priniesol Spasiteľ Kristus. Dejiny zaznamenali veľké postavy mužov a žien, ktorí – vedení túžbou nasledovať Krista cez hlbokú lásku k chudobným a trpiacim bratom – stáli pri vzniku nespočetných pomocných iniciatív v tejto oblasti, čo rozosievali svoje dobrá v posledných dvoch tisícročiach. Ako nehľadieť s úžasom a obdivom popri cirkevných otcoch a zakladateľoch a zakladateľkách rehoľných inštitútov i na nespočetné množstvo ľudí, ktorí v tichu a pokore v mnohých prípadoch až hrdinsky obetovali svoje životy službe svojim chorým blížnym? (porov. Vita consecrata, 83). Denná skúsenosť ukazuje, ako Cirkev inšpirovaná evanjeliom lásky k blížnemu neustále prispieva mnohými dielami, nemocnicami, zdravotníckymi zariadeniami a dobrovoľníckymi organizáciami k starostlivosti o zdravie a o chorých, pričom venuje zvláštnu pozornosť najnúdznejším vo všetkých častiach sveta bez ohľadu na to, či si utrpenie zapríčinili sami, alebo nie. Ide tu o pôsobenie v prospech vzácneho dobra, akým je ľudské zdravie, pričom sa nestrácajú zo zreteľa ani rozdiely a protiklady, stále pretrvávajúce v oblasti starostlivosti o zdravie.

4. Avšak v priebehu stáročí nechýbali okrem svetlých období ani tiene, ktoré zatemnili a stále ešte zatemňujú tento obraz neustále sa zlepšujúcej zdravotnej starostlivosti, ktorý je z mnohých stránok taký pekný. Myslím obzvlášť na vážne sociálne nerovnosti v prístupe ku zdravotníckym pomôckam, ktoré stále jestvujú na rozsiahlych územiach zemegule, najmä v krajinách južnej pologule. Táto nespravodlivá nerovnosť stále dramatickejšie porušuje základné ľudské práva: celé populácie nemajú možnosť využívať ani základné lieky a lieky prvej pomoci, zatiaľ čo inde sa zneužíva a plytvá i drahými liekmi. A čo povedať o množstve tých bratov a sestier, ktorým chýba i to málo, aby nasýtili svoj hlad, a stávajú sa obeťami všetkých druhov chorôb? Ako nespomenúť početné vojny, ktoré spôsobujú, že ľudstvo krváca, a okrem smrti rozosievajú aj fyzické a psychické traumy rôzneho druhu.

5. S ohľadom na tieto scenáre treba bohužiaľ priznať, že v mnohých prípadoch ekonomický, vedecký a technický pokrok nesprevádzal opravdivý pokrok zameraný na človeka a nedotknuteľnú dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Takisto aj výdobytky na poli genetiky, ktoré zohrávajú podstatnú úlohu v zdravotnej starostlivosti a predovšetkým pri ochrane novonarodeného života, poskytujú príležitosť vykonávať neprípustný výber, nezmyselné manipulácie a sledovať ciele, ktoré sú proti skutočnému pokroku a často majú ničivý charakter. Na jednej strane sa venuje značné úsilie tomu, ako predĺžiť ľudský život a počať ho umelým spôsobom; no na druhej strane sa nedovolí narodiť tomu, ktorý sa už počal a urýchľuje sa smrť toho, kto je už považovaný za neužitočného. A konečne: zatiaľ čo sa správne cení zdravie a znásobujú sa aktivity zamerané na podporu zdravotnej starostlivosti, pridružuje sa k tomu občas aj akýsi kult tela a pôžitkárske hľadanie dobrej telesnej kondície, pričom sa život redukuje len na obyčajný spotrebný tovar a predkladajú sa nové dôvody na odsunutie neschopných, starých alebo nevyliečiteľne chorých na okraj spoločnosti. Všetky tieto protiklady a paradoxné situácie nás znovu privádzajú k tomu, že treba zladiť logiku blahobytu a požiadavku technického pokroku na jednej strane s logikou etických hodnôt, založenou na dôstojnosti každej ľudskej bytosti, na strane druhej.

6. V predvečer nového milénia je žiaduce, aby sa aj vo svete utrpenia a zdravia začalo s "očistením pamiatky", ktoré prinesie "uznanie chýb, ktorých sa dopustili tí, čo nosili a nosia meno kresťania" (Incarnationis mysterium, 11; porov. tiež Tertio millennio adveniente, 33, 37 a 51). V súvislosti s oslavami Svätého roku má cirkevné spoločenstvo aj na tomto poli prijať výzvu na obrátenie. Proces obrátenia a obnovy bude ľahší, ak budeme mať zrak stále upretý na toho, ktorý "sa pred dvomi tisíc rokmi vtelil v Máriinom lone a vo sviatosti Eucharistie sa ponúka naďalej ľudstvu ako prameň božského života" (Tertio millennio adveniente, 55). Z tajomstva vtelenia vyplýva chápanie života ako Božieho daru, o ktorý sa treba starať zodpovedne a využiť ho na dobro: zdravie je teda pozitívnou stránkou života, ktorá sleduje dobro človeka a jeho blížneho. Napriek tomu je zdravie "predposledným" dobrom v hierarchii hodnôt a treba sa oň starať a uvažovať o ňom z hľadiska celkového, a teda aj duchovného dobra človeka.

7. Za týchto okolností sa náš zrak obracia osobitne na trpiaceho a zmŕtvychvstalého Krista. Boží Syn vzal na seba ľudskú prirodzenosť a s ňou prijal ľudský život so všetkými jeho stránkami, ku ktorým patrí utrpenie i smrť, čím vo svojej osobe naplnil slová, ktoré vyriekol pri poslednej večeri: "Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov" (Jn 15, 13). Pri slávení eucharistickej obety kresťania ohlasujú a sprítomňujú Kristovo ukrižovanie: "Jeho rany nás uzdravili" (porov. 1 Pt 2, 24), a keď sa s ním spájajú, "vlastnia vo svojich utrpeniach osobitnú časť nekonečného pokladu vykúpenia sveta a môžu sa o tento poklad podeliť s inými" (Salvifici doloris, 27). Nasledovanie Ježiša, trpiaceho Služobníka, viedlo veľkých svätých i jednoduchých veriacich k tomu, že chorobu a bolesť premenili na zdroj očisty a spásy pre seba a pre druhých. Aké veľké perspektívy osobného posvätenia a spolupráce na spáse sveta otvára pred chorými bratmi a sestrami cesta, ktorou prešiel Kristus a toľkí jeho učeníci! Ide o ťažkú cestu, pretože človek v sebe nenachádza zmysel utrpenia a smrti, ale napriek tomu je táto cesta možná s pomocou Ježiša, Učiteľa a vnútorného Vodcu (porov. Salvifici doloris, 26-27). Ako zmŕtvychvstanie premenilo Kristove rany na prameň uzdravenia a spásy, tak je i pre každého chorého svetlo zmŕtvychvstalého Krista potvrdením, že cesta viery v Boha, cez darovanie sa až po obetu na kríži, je víťazná a schopná premeniť vlastnú chorobu na zdroj radosti a zmŕtvychvstania. Či to nie je práve táto zvesť, ktorá zaznieva v srdci každého slávenia Eucharistie, keď spoločenstvo veriacich vyznáva: "Tvoju smrť, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve"? Aj chorí sú poslaní ako robotníci do Pánovej vinice (porov. Christifideles laici, 53) a svojím príkladom môžu hodnotne prispieť k evanjelizácii kultúry, ktorá chce vymazať skúsenosť utrpenia a zabrániť tomu, aby sa dal postrehnúť jeho hlboký zmysel a v ňom zakorenené vnútorné pohnútky k ľudskému a kresťanskému rastu.

8. Jubileum nás tiež vyzýva nazerať na Ježiša ako na božského Samaritána tela a duše. Nasledujúc príklad svojho božského zakladateľa Cirkev "zo storočia na storočie nanovo písala podobenstvo o milosrdnom samaritánovi z evanjelia vo veľkých zástupoch chorých a trpiacich. Zjavovala a ďalej odovzdávala uzdravujúcu a utešujúcu Kristovu lásku prostredníctvom svedectva Bohu zasväteného života, ktorý sa venuje službe chorým a prostredníctvom neúnavného úsilia všetkých, ktorí pracujú v zdravotníctve" (Christifideles laici, 53). Toto poverenie nevyplýva z osobitných spoločenských podmienok, ani nebolo myslené ako dobrovoľné a príležitostné, ale predstavuje nevyhnutnú odpoveď na Kristov príkaz: "Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu" (Mt 10, 1; porov. 10, 7-8). Služba osobám trpiacim na tele i na duši nadobúda svoj zmysel v Eucharistii, v nej nachádza svoj zdroj, ale i svoju normu. Veď nie náhodou spojil Ježiš Eucharistiu úzko so službou (Jn 13, 2-16), keď žiadal apoštolov, aby si pripomínali nielen "lámanie chleba", ale aj službu "umývania nôh".

9. Príklad Krista, ako milosrdného Samaritána, musí inšpirovať správanie sa veriaceho, musí ho pobádať k tomu, aby bol pre svojich trpiacich bratov a sestry "blížny" tým, že ich bude rešpektovať, chápať, prijímať, ale i svojou láskavosťou, spolucítením a nezištnosťou. Treba bojovať proti ľahostajnosti, ktorá vedie jednotlivcov i celé skupiny k egoistickému uzatváraniu sa do seba. S týmto zámerom majú "rodina, škola a ostatné výchovné ustanovizne – hoci len z humánnych dôvodov – vytrvalo pracovať na prebúdzaní a zjemňovaní citlivosti voči blížnemu a voči jeho utrpeniu" (Salvifici doloris, 29). Pre veriaceho je takáto ľudská citlivosť súčasťou agapé, teda nadprirodzenej lásky, ktorá vedie k láske k blížnemu cez lásku k Bohu. Cirkev vedená vierou skutočne obklopuje láskavou starostlivosťou ľudí postihnutých utrpením a spoznáva v nich obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa. Snaží sa zmierňovať ich biedu, pričom pamätá na jeho slová: "Bol som chorý a navštívili ste ma" (Mt 25, 36). Príklad Ježiša, ako milosrdného Samaritána, pobáda nielen k starostlivosti o chorého, ale aj k tomu, aby sa urobilo všetko pre jeho začlenenie do spoločnosti. Pre Krista uzdraviť značí súčasne aj znovu začleniť: ako choroba vyčleňuje človeka zo spoločenstva, tak mu uzdravenie pomáha nájsť si svoje miesto v rodine, v Cirkvi, v spoločnosti. Srdečne pozývam všetkých, ktorí sa profesionálne alebo dobrovoľne angažujú v oblasti zdravia, aby obrátili svoj zrak na božského Samaritána, aby sa ich služba mohla stať predobrazom definitívnej spásy a ohlasovaním nového neba a novej zeme, "na ktorých prebýva spravodlivosť" (2 Pt 3, 13).

10. Ježiš nielen liečil a uzdravoval chorých, ale bol aj neúnavným Uzdravovateľom prostredníctvom svojej spásonosnej prítomnosti, učenia a činnosti. Jeho láska k človeku sa prejavovala vo vzťahoch plných ľudskosti, ktoré ho viedli k pochopeniu, k prejavovaniu súcitu a prinášali útechu, v ktorej sa harmonicky spájali nežnosť a sila. Dojímala ho krása prírody, bol citlivý na ľudské utrpenie, bojoval proti zlu a nespravodlivosti. S odvahou čelil záporným stránkam takýchto skúseností a bez toho, že by ich zľahčoval, ohlasoval zaručený príchod nového sveta. V Ježišovi sa ľudská prirodzenosť ukázala vo svojej vykúpenej podobe a najhlbšie ľudské túžby v ňom našli svoje naplnenie. Túto harmonickú plnosť života chce odovzdať aj dnešným ľuďom. Zámerom jeho spásneho činu nebolo len víťazstvo nad utrpením ľudí, obetí vlastnej ohraničenosti a omylov, ale aj podporenie ich snahy o úplnú sebarealizáciu. Otvoril človeku perspektívu božského života: "Ja som prišiel, aby mali život a mali ho v hojnosti" (Jn 10, 10). Cirkev, povolaná k tomu, aby pokračovala v Ježišovom poslaní, musí podporovať plný a usporiadaný život pre všetkých.

11. V rámci starostlivosti o zdravie a správne chápanej kvality života si zo strany kresťana zasluhujú osobitnú pozornosť dve povinnosti. Predovšetkým je to obrana života. V dnešnom svete sa mnoho mužov a žien snaží o vyššiu kvalitu života vzhľadom na sám život a uvažujú o etike života, aby sa odstránil hodnotový chaos, ktorý občas v dnešnej kultúre vládne. Ako som spomenul v mojej encyklike Evangelium vitae: "Osobitne dôležitým javom je obnovenie etickej reflexie o živote: vznik a stále širší rozvoj bioetiky napomáha uvažovanie a dialóg medzi veriacimi a neveriacimi a tiež medzi vyznávačmi rôznych náboženstiev o základných etických problémoch, spojených s ľudským životom" (27). Bohužiaľ okrem týchto ľudí nechýbajú ani takí, ktorí šírením mentality, v ktorej sa mieša egoizmus s hedonistickým materializmom a spoločensko-právnou podporou ničenia života, prispievajú k vytváraniu znepokojujúcej kultúry smrti. Počiatok tejto kultúry spočíva často v postojoch človeka ako Prometea, ktorý sa klame, že "takto sa môže stať pánom nad životom a smrťou, lebo sám o nich rozhoduje, zatiaľ čo v skutočnosti je premožený a zdrvený smrťou, ktorá neodvratne zatvára akúkoľvek perspektívu zmyslu a nádeje" (Evangelium vitae, 15). Keď veda a lekárske umenie riskujú, že stratia svoj pôvodný etický rozmer, potom sami odborníci na oblasť zdravia môžu byť občas "silne pokúšaní manipulovať životom, alebo priamo spôsobovať smrť" (porov. tamže, 89).

12. V tejto súvislosti sú veriaci vyzvaní rozvíjať pohľad viery na vznešenú a tajomnú hodnotu života, hoci sa tento zdá byť krehký a zraniteľný. "Kto si zachováva takýto postoj, nepodľahne znechuteniu, keď vidí človeka chorého, trpiaceho, odstrčeného alebo na prahu smrti; všetky tieto situácie prijíma ako výzvu hľadať zmysel a práve v týchto okolnostiach sa disponuje objaviť v tvári každého človeka pozvanie na stretnutie, dialóg, solidaritu" (tamže, 83). Táto úloha sa týka najmä zdravotníkov: lekárov, farmaceutov, zdravotných sestier, kaplánov, rehoľníkov a rehoľníčok, správcov a dobrovoľníkov, ktorí z titulu svojej profesie sú zvláštnym spôsobom povolaní byť strážcami ľudského života. No tento problém sa týka aj každého iného človeka, počnúc príbuznými chorého človeka. Títo vedia, že "prosba, ktorá prýšti zo srdca človeka v posledných chvíľach zápasu s utrpením a smrťou, najmä vtedy, keď je pokúšaný poddať sa zúfalstvu a nechať sa ním úplne zničiť, je predovšetkým prosbou o prítomnosť, solidaritu, o podporu v hodine skúšky. Je to prosba o pomoc vytrvať v nádeji, keď už všetky ľudské nádeje sklamali" (tamže, 67).

13. Druhá povinnosť, ktorej sa kresťania nemôžu vyhnúť, je podporovať zdravie hodné človeka. V našej spoločnosti jestvuje riziko urobiť zo zdravia idol, ktorému sú podriadené všetky ostatné hodnoty. Kresťanská predstava človeka je v protiklade s obmedzovaním pojmu zdravie len na nadmernú vitalitu, ktorá sa uspokojuje svojou dobrou telesnou kondíciou a je veľmi vzdialená akémukoľvek pozitívnemu zmýšľaniu o utrpení. Tento pohľad, ktorý si nevšíma duchovný a spoločenský rozmer človeka, je nakoniec na škodu skutočnému dobru. Práve preto, že zdravie sa neobmedzuje len na biologickú dokonalosť, aj život prežitý v utrpení ponúka priestor na rast a sebarealizáciu a otvára cestu k nájdeniu nových hodnôt. Takýto pohľad na zdravie založený na antropológii, ktorá berie do úvahy osobu ako celok, je ďaleko od toho, aby sa zdravie považovalo len za neprítomnosť choroby, ale znamená smerovanie k plnšej harmónii a zdravej rovnováhe medzi fyzickou, psychickou, duchovnou a sociálnou stránkou človeka. Z tohto pohľadu je aj sám človek povolaný zmobilizovať všetky svoje sily na uskutočnenie svojho povolania a pre dobro všetkých.

14. Takýto model zdravia zaväzuje Cirkev a spoločnosť, aby vytvárali ekológiu hodnú človeka. Životné prostredie je naozaj spojené so zdravím jednotlivca i celej populácie: ono tvorí "domov" ľudských bytostí a súčasne predstavuje zdroje, ktoré sú ľuďom zverené, aby ich chránili a nimi vládli. Toto prostredie je tou "záhradou, o ktorú sa treba starať a poľom, ktoré treba obrábať". S "vonkajšou" ekológiou musí byť spojená "vnútorná", morálna ekológia, ktorá jediná je primeraná zodpovedajúcej koncepcii zdravia. Ľudské zdravie, ak sa o ňom uvažuje v jeho celosti, je potom podstatným znakom života, zdrojom služby blížnemu a otvorením sa prijatiu spásy.

15. V jubilejnom milostivom roku Pána – "roku odpustenia hriechov a trestov za hriechy, roku zmierenia medzi protivníkmi, roku početných obrátení sa a sviatostného i mimosviatostného pokánia" (Tertio millennio adveniente, 14) – nabádam duchovných pastierov, kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, veriacich a ľudí dobrej vôle, aby s odvahou prijali výzvy, ktoré im predkladá svet utrpenia a zdravia. Medzinárodný eucharistický kongres, ktorý sa bude sláviť v Ríme v roku 2000, sa stane ideálnym centrom, odkiaľ sa budú šíriť modlitby a podnety, ktoré znovu oživia a sprítomnia božského Samaritána vo svete zdravia. Zo srdca dúfam, že vďaka prispeniu bratov a sestier zo všetkých kresťanských cirkví sa stane oslava Jubilea 2000 znamením rozvoja ekumenickej spolupráce v láskyplnej službe chorým, a tak bude pre všetkých zrozumiteľným svedectvom jednoty na cestách konkrétnej lásky k blížnemu. Osobitne sa obraciam s výzvou na medzinárodné politické, sociálne a zdravotnícke organizácie na celom svete, aby boli presvedčenými presadzovateľmi konkrétnych projektov bojujúcich proti všetkému, čo ohrozuje dôstojnosť a zdravie človeka. Na ceste aktívnej účasti na tom, čo prežívajú chorí bratia a sestry, nech vás sprevádza Panenská Matka, ktorá sa účasťou na utrpení svojho Syna pod krížom (porov. Jn 19, 25) stala znalkyňou utrpenia a poskytuje svoju stálu a láskyplnú ochranu všetkým, ktorí zakusujú na svojom tele a duchu obmedzenia a zranenia ľudskej prirodzenosti. Jej, Uzdraveniu nemocných a Kráľovnej pokoja, zverujem chorých a ich blízkych, aby im svojím materským príhovorom pomohla stať sa šíriteľmi civilizácie lásky. S týmto želaním udeľujem všetkým zvláštne apoštolské požehnanie.

V Castel Gandolfe, 6. augusta 1999, na sviatok Premenenia Pána.

Ján Pavol II.


 

Apoštolský list Jána Pavla II. O kresťanskom zmysle ľudského utrpenia

Starať sa o chorého tým, že mu podám liek a postarám sa o jeho materiálnu potrebu, to je veľká vec. Ale oveľa hodnotnejšia je láska a pozornosť voči chorému, ak mu podám svetlo viery, aby dobre prežil tajomstvo kresťanského utrpenia. Vo svetle tejto teológie Kristovho utrpenia sa budeme snažiť navštevovať a posilňovať našich chorých bratov a sestry. Takáto naša láska im pozláti to, čo by človek prirodzene chcel odvrhnúť. Pomôžeme chorým premôcť pocit neužitočnosti utrpenia - ktorý je často hlboko zakorenený v ľudskom utrpení - a tým im otvoríme prameň duchovnej radosti. Svätý Otec píše, že "Cirkev vo všetkých trpiacich bratoch a sestrách vidí akoby mnohoraký subjekt svojej božskej sily." Pastieri sa často utiekajú práve k nim a tu hľadajú pomoc a oporu. Evanjelium utrpenia sa neustále píše a neustále prihovára slovami tohto podivuhodného protirečenia. Zdroje Božej sily vyvierajú práve z ľudskej slabosti. (č.27) Nech naši chorí píšu evanjelium utrpenia. Prvú kapitolu napísal sám Ježiš Kristus. On trpel, aby človek "nezahynul, ale mal večný život." (Jn 3,16) Písala ho s ním aj Sedembolstná Panna Mária. Písali ho aj Kristovi učeníci počas 2000 rokov a máme ho písať aj my dnes. K tomu chceme povzbudzovať našich chorých. Nech ich k tomu povzbudí aj Jubileum chorých, ktoré sa bude sláviť v Ríme v piatok 11. februára 2000. Pán Ježiš nám povedal krásne podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi a Ján Pavol II. nám približuje toto podobenstvo týmito krásnymi slovami: "Podobenstvo o dobrom Samaritánovi patrí k evanjeliu utrpenia. Veď ukazuje, ako sa má každý z nás správať k trpiacemu blížnemu. Nesmieme ho nevšímavo obísť, ale sa musíme pri ňom zastaviť. Milosrdný samaritán je každý človek, ktorý sa zastaví pri utrpení druhého človeka, nech je to akékoľvek utrpenie. Toto zastavenie nemá byť zvedavosťou, ale pohotovosťou. Je to otvorenosť vnútornej dispozície srdca, ktorá sa prejavuje aj vnútorným dojatím. Milosrdný samaritán je každý človek citlivý na utrpenia iných, ktorý cíti súcit s blížnym v utrpení. Ak Kristus, ktorý dobre pozná vnútro človeka, podčiarkuje tento súcit, to znamená, že je to dôležité pre celé naše správanie sa voči utrpeniu druhých. Preto je potrebné pestovať v sebe túto citlivosť srdca, ktorá svedčí o spolucítení s trpiacim. Niekedy tento súcit zostáva jediným alebo najdôležitejším vyjadrením našej lásky a našej solidárnosti s trpiacim bratom. No milosrdný Samaritán v Kristovom podobenstve sa nezastavuje iba pri súcite a dojatí; tie ho pobádajú k činnosti, aby pomohol ranenému človekovi… Vloží do pomocnej činnosti svoje srdce, nešetrí ani hmotnými prostriedkami. Môžeme tvrdiť, že dáva seba samého, svoje vlastné "ja" inému" (č.27). Povzbudení výrokmi Jána Pavla II. a jeho osobným príkladom pri znášaní utrpenia a při potešovaní trpiacich, budeme sa usilovať žiť v spoločenstve našich blížnych so srdcom milosrdného Samaritána. Deti - starí - chorí - to sú skutočnosti ľudskej existencie. Počul som výrok (neviem, kto je jeho autorom), že "keby nebolo vo svete detí a starých, srdce človeka by skamenelo". Musieť sa stýkať s deťmi, starými a chorými, to dáva ľudskému srdcu pulzovať pre iných, čím sa vlastne aj sám vlastník srdca udržuje pri živote. Povýšme toto konštatovanie do nadprirodzeného poriadku a dospejeme k ideálu, že budeme tak milovať blížneho v každej situácii, ako Boh miloval nás. A naše srdce sa bude stávať podobným Ježišovmu srdcu. Uvedomme si túto úžasnú šancu: naša láska a pozornosť venovaná deťom a starým a chorým nám môže dopomôcť k dosiahnutiu toho najvyššieho ideálu: mať srdce, aké má Ježiš.


 

Jubileum telesne a duševne postihnutých
Ján Pavol II. pred Anjel Pána 3. 12. 2000

Na konci tejto dojemnej jubilejnej slávnosti, drahí telesne a duševne postihnutí bratia a sestry, chcem sa na vás v jasnejšom svetle pozerať ako na nositeľov odlišných schopností. Preto ďakujem vám všetkým, čo ste sem prišli, ale aj všetkým, ktorí sa k nám nemohli pridať fyzicky, no prežívajú túto udalosť v plnom spoločenstve vďaka rozhlasu a televízii. Dnešná slávnosť je zo všetkých jubilejných slávností najvýznamnejšia a mne najmilšia. S veľkou láskou myslím na vaše rodiny, na cirkevné komunity, do ktorých ste zapojení, a na rozličné organizácie dobrovoľníkov, ktorí kráčajú po vašom boku. S osobitnou radosťou chcem povzbudiť rozmanité združenia, kde zreje a šíri sa mentalita otvorená spoločnej integrácii. Tá totiž dáva rásť takému spôsobu spolužitia, v ktorom sa osoby uznávajú na základe rovnakej dôstojnosti, bez prehnaných prejavov súcitu a snáh len podporovať a pomáhať. V tomto smere sa už vykonalo pomerne dosť krokov. Dnešný deň má opäť potvrdiť, že solidárna spoločnosť je možná, ak sa ľudia naučia uznávať jeden druhého a vzájomne sa stretávať ako osoby.