1.prednáška: Boh nás stvoril z lásky a pre lásku.
2.prednáška: Hriech.
3.prednáška: Odpustenie.
4.prednáška: Ježiš Kristus a nový život.
5.prednáška: Kto je svätec.
6.prednáška: Moje miesto a poslanie.
7.prednáška: Vedenie Ducha Svätého.



Duchovné cvičenia

( 6. - 12. júla 1998 )
V kňazskom seminári sv. Františka Xaverského
Banská Bystrica - Badín
Prednášal: Vdp Ivan Iskra


1.prednáška: Boh nás stvoril z lásky a pre lásku.


Zmyslom našej existencie je láska. Boh nás stvoril z lásky a pre lásku. V 1. Jánovom liste sa píše: "Milovaní, milujte sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska. A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy. Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého. Boha nikto nikdy nevidel, ale keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá. "(1Jn 4,7-12) Ježiš na otázku farizejom, ktoré prikázanie je najväčšie, odpovedal: "Milovať budeš svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou." Druhé je podobné: "Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého." Na týchto príkazoch spočíva celý zákon, proroci a celé náboženstvo. Sv. Ján hovorí, že skôr ako odovzdáme Bohu svoje srdce, dušu, myseľ, musíme spo-znať, ako Boh veľmi miluje nás. Až keď pochopíme, že nie my sme milovali prví Boha, ale on miloval nás, sme schopní milovať ho. V prvom rade mu musíme dovoliť, aby nás naplno miloval, aby sme zažili a prežili jeho lásku a potom budeme schopní aspoň čiastočne na ňu odpovedať. Boh na nás myslel od večnosti - "Láskou odvekou som ťa miloval."(Jeremiáš 33) Túžil, aby sme žili, túžil rozdeliť sa s nami o svoj život, o svoje radosti, lásku, dokonca o svoje božstvo a naša láska má byť len odpoveďou na toto všetko. O stvorení človeka krásne hovorí žalm 139 - radosťou Boha je rozlievať prúdy lásky a rozdávať sa. Jeho láska nepozná hranice, chce aby sme mali účasť na jeho najvlastnejšom živote, aby sme sa stali jeho deťmi v Ježišovi Kristovi. "Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske."(Ef.1,4) Ježiš nás uisťuje o svojej láske: "Či zabudne žena na svoje dieťa? I keby ona zabudla, ja na teba neza-budnem."(Iz.49,15) Boh nás miluje nekonečnou láskou, tak silnou, že by sme ju mohli na-zvať až bláznovstvom zaľúbenia Boha do človeka. Boh si nás vryl do dlane, sme v nej ne-zmazateľne zapísaní. Miluje nás viac ako si to dokážeme predstaviť, bezhraničnou láskou, ktorú nedokážeme prekonať. Jeho vyznanie nachádzame u Izaiáša: "Keď budeš brodiť voda-mi, budem s tebou, keď vodami, nepotupia ťa a keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plamene nebudú na teba horieť. Veď ja som Pán, tvoj Boh, svet Izraelov, Boh Spasiteľ a pretože si drahý mojim očiam a vzácny, ja ťa milujem." Boh nepovedal, že v našom živote nebudú prekážky, že nebudeme kráčať rozbúreným morom, brodiť sa vodami, ale povedal, že nás prúd nestrhne, lebo on bude s nami. Nepove-dal, že nepôjdeme ohňom, ale povedal, že oheň nám neublíži, lebo on bude v týchto chvíľach s nami, bude s nami niesť náš kríž. Nepovedal, že nebudeme mať kríže, ale povedal "kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž na svoje plecia a nech ma nasleduje." Uisťuje nás, že je prítomný v každom kríži, spravil všetko pre nás a dal nám príklad. Boh stojí pri nás v každej chvíli, miluje nás napriek tomu, že sa brodíme rozbúrenými vodami, kráčame rozpáleným ohňom, nesieme na svojom tele Kristov kríž a toto je najkrajšie vedomie človeka. Izaiáš 66,13 hovorí: "Budete sať, v lone vás budú varovať, na kolenách láskať. Ako keď niekoho utešuje matka, tak vás budem ja tešiť." Prejavom Božej lásky je, že nás chce tešiť, držať vo svojich rukách, láskať na svojom lone. Vo svojej láske chce v nás čosi zmeniť. Nie my sa máme zmeniť, ale on nás chce zmeniť nás a my máme spraviť len jedno - dovoliť mu preme-niť nás na svoj obraz, oddať sa mu - "Oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali zmŕtvch, a svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti. A hriech už nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou." (Rim. 6,13). Keď odovzdáme svoje údy Bohu, stávame sa nástrojom v rukách Božích. On s každým počíta, má pre nás pripravený svoj plán, vážne po-slanie, "veď sme jeho dielo, stvorení v Ježišovi Kristovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali." (Ef.2,10) Boh pre nás všetko dopredu pripravil, mal pre nás úžasný plán a chcel, aby sme vstúpili do tohto plánu, ochotne naň pristúpili, uverili, že nám nechce zle, že sme tu nie zby-točne, ale s nami počíta a má s nami nejaký zámer. Ani naše utrpenie, choroba nie je zbytoč-ná, pretože tým, ktorí milujú Boha, všetko slúži k dobrému. Náš život má veľký zmysel, nie sme len nejakým zameniteľným číslom, pred Bohom máme svoju dôstojnosť. V knihe Zjavení sv. Jána 2,17 sa píše: "Tomu, kto zvíťazí, dám zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane." Preto sa môžeme prijať takí akí sme - so všetkými darmi, talentami, ale aj chybami, slabosťami, nedokonalosťami, lebo práve tak môže Boh so nami vytvoriť svoje majstrovské dielo, použiť nás ako nástroj v svojom stvoriteľskom pláne. Môžeme sa teda radovať a ďakovať mu za najväčší dar, ktorý máme - za dar života, za to, že sme Božie deti. Prorok Izaiáš hovorí: "Budeš sa volať novým menom, ktoré ti určia Pánove ústa, budeš ozdobnou korunou v Pánovej ruke, kráľovským vencom v ruke svojho Boha." Božia láska nás prijíma so všetkým dobrým i zlým, zmilúva sa nad všetkými. "Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže."(2Tim. 2,13) Ježiš u proroka Izaiáša hovorí: "Po-ďte a pravoťme sa." - Skúšajte ma. "Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak budú červené sťa purpur, budú ako vlna." Ak budeme poslúchať, dobro zeme bu-deme požívať. Boh vo svojej láske každého očistí, zdokonalí, skrášli. Boh stvoril človeka preto, že on je láska a láska nemôže byť sama, nemôže ju zažívať jedna jediná osoba. Láska znamená mať niekoho rád, rozdávať sa, je to spoločenstvo milujú-cich osôb, nie egoizmus. Preto aj Boh nie je sám, zjavuje sa v trojici. Boh miluje, rozdáva sa, túži sa rozdávať. Stvoril človeka, aby mal komu dávať svoju lásku, aby k nám mohla prúdiť jeho láska. Chce nám dať najväčší dar - podiel na svojej existencii, dokonca podiel na svojej Božskej prirodzenosti. To znamená, Boh stvoril človeka z lásky a pre lásku a v láske človek uskutočňuje svoju podobnosť s ním. Boh ponechal človeku slobodu, dokonca aj slobodu hriechu, lebo bez slobody nee-xistuje láska. U Jána 3,16 vidíme ako nás Boh miluje a ako odpovedá na našu ne-lásku: "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal život večný." A my sme túto lásku pribili na kríž. Keď sme odmietli druhú Božskú osobu - Ježiša Krista, Boh nám poslal tretiu - Ducha Sv. - Ducha lásky. Boh dáva odpoveď vždy len v láske, keď sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže. Nemôže poprieť, že je láska a odpovedať na našu nelásku svojou neláskou. Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Sv., ktorého sme dostali. "Ja som prišiel, aby ste mali život a aby ste ho mali v plnosti."(Jn. 10,10) Ježišovým poslaním je prinášať ži-vot skrze lásku. Našou odpoveďou na túto lásku by mala byť viera, že nás Boh miluje a pri-jatie tejto lásky. Toto je naša spása. Láska v nás je dokonalá v tom, že máme dôveru. V láske niet strachu, dokonalá láska vyháňa strach. Spasení sme milosťou skrze vieru a to je Boží dar. Najkrajším dôkazom o existencii Boha a najsilnejším svedectvom je rozdávanie a šírenie tejto lásky ďalej. Dnešný svet veľmi potrebuje istotu, že ho ktosi má rád, že je tu ktosi, kto na neho myslí. Túto istotu potrebuje rovnako malé dieťa i starý človek. Bez nej je degradovaný, ponížený. Príkladom toho je i príbeh chlapca, ktorý dva roky žil na fare u istého kňaza. Prvý krát začal rozprávať až po dvoch rokoch a rozpovedal kňazovi príbeh svojho detstva. Žil s rodičmi, u ktorých nenachádzal lásku, otec sa denne vracal domov opitý, pravidelne chlapca bil, uspokojil sa až keď videl na jeho tele stopy krvi. Chlapec mal jediného priateľa - svojho psa, s ktorým sa o všetko delil. Raz sa tiež skryl pred opitým otcom v psej búde, kde ho však otec našiel a začal hrozne biť. Pes sa postavil na chlapcovu obranu, čo otca veľmi rozzúrilo a nakoniec ho zabil. Chlapca stiahol do domu a zbil. Mladík po návrate našiel svojho štvorno-hého priateľa mŕtveho. Hodil sa na zem a lízal jeho krv. Pochopil, že pes položil zaňho svoj život. Po čase mu rodičia zomreli a on vyrastal v detskom domove bez lásky. Až dva roky strávené v spoločnosti kňaza mu pomohli prekonať zatrpknutosť v srdci - tu spoznal, čo je láska a v kňazovi našiel milujúceho otca. Tento kňaz si často na chlapca spomína najmä vo sv. omši pri premenení vína na Ježišovu krv. Pre chlapca bola veľmi vzácna krv jeho priateľa psa vyliata zaňho. A čím je pre nás Kristova krv vyliata za nás? Ak chceme spoznať Boha ako otca, potrebujeme pocítiť na vlastnom tele, že nás má niekto rád. A ak chceme niekomu hovoriť o Bohu, musíme mu dať pocítiť túto lásku. Skús-me preto dovoliť Bohu dotknúť sa nás, pohladiť nás, posadiť si nás do svojho lona a láskať ako keď matka utešuje svoje dieťa.


2. prednáška: Hriech.

Kde sa berie vo svete zlo, utrpenie? Prečo existuje ateizmus, nenávisť, smrť, keď Boh nás má nekonečne rád? Dôvodom všetkého zla je hriech. Hriech je nepriateľstvo s Bohom, ktorý je zdrojom nášho života. Je to prekážka medzi mnou a ním. Nik nemôže žiť bez Božej milosti, bez Ježiša Krista, život máme len vtedy, ak sme v priateľstve s Bohom. Sme ako čistý potôčik vlievajúci sa do kryštálovo čistého jazierka. Voda v jazierku je čistá, priehľadná, ale ak tam postavíme priehradu, živá voda prestane prú-diť do jazierka a po čase sa z neho stane zapáchajúci močiar, plný žiab. To isté sa stane, ak postavíme medzi seba a Boha bariéru hriechu - prestane do nás prúdiť Boží život. Ak neod-stránime hriech zo svojho srdca, ostane z nás len zapáchajúca voda, stratíme posväcujúcu milosť. Preto hriech je najväčší nepriateľ ľudstva, choroba, ktorú podobne ako inú chorobu, liečime. Nesmieme však pritom zatracovať, nenávidieť hriešnika, musíme ho milovať, preu-kazovať mu lásku a pomáhať mu uzdraviť sa. Nikdy nesmieme nenávidieť človeka, ale iba hriech. Hriech ničí a ohrozuje náš život. Ak sa zbavíme hriechu, sme Boží priatelia. Kvôli hriechu prišiel Ježiš Kristus na svet. Hriešnik sa cíti vinný a preto sa bojí Boha, uteká od ne-ho. Vina spôsobuje výčitky svedomia, ktoré sú varovným signálom, že sa náš život zastavuje a hrozí nám smrť, nabádajú nás vrátiť sa rýchlo späť. Veľa chorôb (rakovina) má pôvod vo výčitkách svedomia, v neusporiadanom duchovnom živote. Preto je veľmi dôležité zbavovať sa výčitiek svedomia - hriechu a snažiť sa byť vždy čistý. Najhoršie je, že človek žijúci v hriechu nedokáže hovoriť s Bohom, preto neprúdi k nemu život. Preruší sa spojenie s Bo-hom a prichádzajú choroby, depresie, nespavosť, nepokoj, strach. Stáva sa nervóznym, začína nenávidieť a hriech z jeho života peklo. Hriech sa nedá ukryť, je viditeľný na tvári človeka. Hriešnik sa bojí pozrieť inému človeku do očí a tým viac Bohu. Skrýva sa pred ním podobne ako Adam a Eva po spáchaní hriechu - zľakli sa, lebo zbadali, že sú nahí a utekali sa skryť. Tak robil aj Kain, keď zabil svojho brata. Hriech robí človeka nešťastným, neslobodným, napr. ak začne nadávať, nadáva stále, ak začne piť, stane sa alkoholikom, ak začne sexuálne hrešiť, brať drogy, stane sa zá-vislým. Hriech nás dokonale zotročí - "Každý, kto pácha hriech, je otrok."(Jn. 8,34) A otrok sám seba nedokáže oslobodiť. Neexistuje človek, ktorý by nehrešil. "Ak tvrdíme o sebe, že nemáme hriech, klameme sami seba. A nie je v nás pravda."(1Jn.1,8) A apoštol Pavol hovorí: "Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval." (Rim. 11,32) Nestačí, ak človek bojuje s hriechom sám. Človek nie je schopný zbaviť sa hriechu, toto môže spraviť len Boh. Ježiš Kristus prišiel na túto zem, medzi nás, aby preťal spojenie so zlom. On je jediná nádej pre celé ľudstvo. Sami nedokážeme byť čistí, svätí, viac nezhrešiť. K čistote a svätosti nedospejeme len tým, že nebudeme hrešiť. Človek sa nestáva čistým tým, že sa nikdy nezašpiní. Veď keby sme chceli mať čisté ruky, nesmeli by sme nikdy nič do nich chytiť, nesmeli by sme pracovať, nikomu pomôcť.., a aj tak by sme neboli celkom čistí. Člo-vek sa stáva čistým pravidelným umývaním a platí to aj v duchovnom živote - stáva sa čistým pravidelným spovedaním a to je veľmi dôležité pre duchovný rast, rast k svätosti. Teda ne-chávajme sa umyť Božou milosťou, nechávajme na seba dopadať prúdy Božej milosti. Očis-tením získavame priateľstvo s Bohom a zároveň oslobodenie od hriechu. Dôležité je nedovo-liť hriechu zničiť náš život. Preto je potrebné rozhodnúť sa pre Ježiša, otvoriť sa pre milosti, ktoré nám ponúka, pre očistenie, ktoré nám dáva a potom už nebude pre nás dôležitý hriech, ale Ježiš, ktorý nás oslobodzuje, očisťuje, dáva nám silu. "Veru, veru, hovorím vám, každý, kto hreší, je otrokom hriechu. Až keď vás Syn oslobodí, budete naozaj slobodní." (Jn. 8,34) Teda nie sami sa oslobodíme, ale až keď nás Ježiš oslobodí, budeme naozaj slobodní. Hriech - pravý opak svetla zmizne až vtedy, keď ho ukážeme Ježišovi. Je ako tieň, čo nás neustále prenasleduje. Tieň zmizne, ak celkom zhasneme svetlo, alebo ak sa postavíme do svetla. A my si máme voliť druhú možnosť - postaviť sa do svetla Kristovho, aby hriech zmizol z nášho života. Boh je svetlom a tma sa nedá vyhnať inak, iba svetlom. Spoveď je sviatosť, ktorá nás presvecuje, zbavuje tieňa, tmy, ktorú nosíme, nečistoty. Je zdrojom živej vody. Sv. Augustín hovorí, že sv. spoveď je krst v slzách. Neexistuje hriech, ktorý by nám Boh neodpustil. Ježiš hovorí: "Ľuďom sa odpustí každý hriech, i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu Sv. sa neodpustí. Ak niekto niečo povie proti Synovi človeka, odpustí sa mu to, kto by však povedal niečo proti Duchu Sv., tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom." (MT. 12,31-32) Hriech proti Duchu Sv., je taký hriech, ktorý nechceme, alebo nepotrebujeme, aby nám bol odpustený. Nechceme uveriť, že by nám Boh mohol odpustiť aj veľký hriech, alebo jednoducho nepotrebujeme jeho odpustenie - myslíme si, že sme svätí, dokonalí. Sú to dva extrémy - nedôvera a suverenita. Tento hriech človek musí chcieť spá-chať. Pristúpiť k sv. spovedi znamená oslobodiť sa od hriechu - od otroctva, zanechať za sebou celú minulosť a kráčať s očami upretými na Ježiša Krista a satan už nemá nad nami žiadnu moc. Je dobré, keď si dokážeme uvedomiť pri spovedi veľa hriechov, pretože Ježiš hovorí: "Komu sa veľa odpustilo, ten veľa miluje." Neznamená to však spáchať veľa hrie-chov, ale uvedomiť si veľa hriechov a to je rozdiel. Neexistuje súkromný hriech, každý náš hriech má dopad na celé ľudstvo. Vytvára okolo nás jedovaté ovzdušie, ktorým otravujeme okolie iným. Nik nemôže povedať, že môže hrešiť koľko chce, že je to jeho vec - lebo napr. ak fajčiar fajčí, zamoruje ovzdušie všetkým okolo, jeho hriech má dopad aj na iných a tak je to s každým hriechom. Preto každá spoveď by mala byť aj verejnou spoveďou, zmierením sa nielen s Bohom, ale aj s ľuďmi, lebo aj im sme svojim hriechom ublížili. Bolo by však ťažké ísť pred sv. spoveďou za každým, komu sme ublížili, preto Pán nám pri sv. spovedi posiela jedného človeka - kňaza, aby nám odpustil v mene všetkých ľudí, aj v mene Boha. - "Komu odpustite hriechy, budú mu odpustené." Biskupi a kňazi dostali moc odpúšťať hriechy - úrad samotného Ježiša Krista. Hriechy nám teda odpúšťa Ježiš, ale cez kňaza a spoveď je smrť našich hriechov a naše vzkriesenie. Je potrebné pozvať Ježiša, aby prázdne miesto po hriechoch naplnil svojím duchom. Potrebujeme uznať, že sme hriešnici, potrebujeme odpustenie, Božie milosrdenstvo. Ježiš mal veľké pochopenie pre hriešnikov - s nimi jedával, nechal si umyť nohy hriešnou ženou,… nenávidel hriech, ale miloval hriešnikov. A nedokázal sa dohodnúť len s farizejmi, ktorí sa považovali za dobrých a dokonalých ľudí. Najhorší hriešnik je ten, ktorý si nechce uvedomiť svoj hriech. Len ten, kto uzná, že je chorý, môže sa liečiť, len mŕtvy môže vstať k novému životu. Ak si neuznáme, že sme duchovne mŕtvi, nemôžeme byť vzkriesení. Len ten dostane Božiu milosť, kto si uzná svoj hriech. Pouvažujme preto, či si dokážeme uznať svoju hriešnosť, nedokonalosť a skúsme odstrániť túto priehradu hriechu deliacu nás od Bo-ha. Dovoľme Pánovi, aby nás očistil, posvätil, posilnil a vyviedol z otroctva na slobodu.


3. prednáška: Odpustenie.

Podmienkou modlitby je: 1. postaviť sa do prítomnosti Božej - uvedomiť si, že sa s niekým rozprávame, nie je to mo-nológ, treba si živo predstaviť pred sebou osobu, s ktorou komunikujeme 2. uznať svoje hriechy - byť zmierení s Bohom 3. odpustiť ostatným Pokiaľ neodpustíme, sme v nenávisti a nemôžeme hovoriť s Bohom, ktorý je láska. Nie sme na spoločnej linke. Ak chceme s ním hovoriť, musíme v prvom rade všetkým chcieť odpustiť. Je potrebné modliť sa za toho, kto nám spôsobil nejaké zranenie, ďakovať za toho človeka, modliť sa, aby sa na ňom uskutočňovala Božia vôľa, lebo inak ostáva toto zranenie v nás. Odpustenie je v prvom rade rozhodnutie vôle, nie emócií - pre odpustenie sa treba rozhodnúť. Nepríde to samé, nemyslime si, že keď budeme pociťovať voči dotyčnému lásku, potom mu dokážeme odpustiť. Musíme chcieť odpustiť napriek všetkému, čo pociťujeme voči tej osobe. Treba mať s ním súcit. Základnou podmienkou uzdravenia je odpustenie - kto nenávidí svojho nepriateľa, ničí seba samého. Najčastejší dôvod neodpustenia je v neprijatí svojho odpustenia, v neprežití ho. Ježiš nám odpustil, oslobodil nás, a mnohí žijeme v sebaklame svojej spravodlivosti - podobáme sa staršiemu bratovi z podobenstva o márnotratnom synovi. Myslíme si, že nepotre-bujeme odpustenie. Alebo aj poznáme svoju biedu, hriech, ale neprijali sme Božie milosrden-stvo - neveríme v lásku, ktorá sa daruje zadarmo, chceme si odpustenie zaslúžiť a to sa nedá. U Mt.18,23-35 na konci čítame tvrdú vetu: "Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neod-pustíte zo srdca každý svojmu bratovi." Ježiš celý tento príbeh aplikuje na nebeské kráľov-stvo. Hovorí o sluhovi, ktorý dlhoval svojmu pánovi 10 tisíc talentov = 60 miliónov, druhý sluha bol tomuto prvému dĺžny 100 denárov = asi sto korún. Ak prvý sluha dostal ob-rovské odpustenie 60 miliónov od svojho pána, nemalo byť pre neho vôbec problémom odpustiť niekomu 100 korún, ale on nechcel odpustiť. Ježiš ďalej hovorí, že nebeské kráľov-stvo sa podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Znamená to, že Pán raz bude účtovať s celým naším životom, každý z nás predstúpi pred neho s dlhom podobným 60-tim miliónom, ktorý sme si zaslúžili svojimi hriechmi, ale nie sme schopní ho splatiť. Nie sme schopní dať Bohu zadosťučinenie za svoje hriechy. Sú nesplatiteľným dlhom voči Bohu. Túto ťažkú, ale nie neriešiteľnú situáciu vyriešil Boh tým, že nám poslal svojho Syna. "On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov.", hovorí list Kolosanom 1,13-14. Ďalej pokračuje: "Aj vás, čo ste boli mŕtvi v hriechoch a neobriezke svojho tela, oživil s ním a odpustil nám všetky hriechy. Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a od-stránil ho tým, že ho pribil na kríž." (Kol.2, 13-14). Náš dlžobný úpis je pribitý na drevo krí-ža, Kristovou krvou bol zmazaný. Kristus nám svojím odpustením otvoril bránu nebeského Kráľovstva. Nič nás to nestálo, nič sme nemuseli zaplatiť, iba to prijať s vierou, dôverou a vďačnosťou. Len vtedy, keď dokážeme toto odpustenie prijať, poďakovať zaň a hlboko si uvedomiť jeho hodnotu, budeme schopní odpúšťať iným. Kresťanstvo sa líši od iných nábo-ženstiev práve odpustením hriechov. Nijaké iné náboženstvo nám nedá to, čo kresťanstvo - Ježiš Kristus. Každé náboženstvo túži po odpustení hriechov, ale ani v jednom z nich, okrem kresťanstva, nezomrel Boh za človeka. Človek je hriešny v každom náboženstve a ako vý-chodisko z tejto situácie ponúkajú reinkarnáciu - snahu odstrániť svoj hriech v ďalšom živote, ale to nie je vykúpenie, to je trest, človek prevtelením nikdy neodstráni svoje hriechy, neoslobodí sa nich. Jedine Kristus nás svojou krvou oslobodil od hriechov. Ostatné nábožen-stvá ponúkajú ako východisko zo situácie splynutie človeka s prírodou - degradáciu človeka. Ježiš Kristus však vzal na seba ľudskú prirodzenosť, aby nám ponúkol svoju Božskú, znížil sa, aby nás povýšil na úroveň Boha, stal sa človekom, aby sme sa my stali Božími synmi a dcérami. On zbožstvuje človeka a to je obrovské povýšenie, obrovská hodnota, ktorú nám dáva Boh. To neponúka žiadne iné náboženstvo. Keď Boh toto všetko spravil pre nás, ako my môžeme neodpustiť niekomu nejakú maličkosť? Neodpustenie je väzenie s kľúčom vo vnútri. Kľúč od tohto väzenia je v našich rukách, v tomto väzení budeme tak dlho, pokiaľ nebudeme chcieť odpustiť. "Kto nenávidí svojho brata, je vo tme." (1Jn.2,11) Hriech neodpustenia sa nevymaže ani vzdialenosťou, ani časom. Plné vnútorné uzdravenie nastane vtedy, keď si na človeka, ktorému sme nedokázali odpustiť, spome-nieme bez bolesti, bez strachu, bez hnevu. Odpustiť neznamená zabudnúť, ale spomenúť si bez hnevu. Ježiš nás učí odpúšťať - "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia." Odpustenie robí v živote veľké zázraky. Za istým kňazom prišla matka, ktorej syn odišiel pred desiatimi rokmi z domu a odvtedy sa neozval. Kňaz jej poradil, aby mu zo srdca odpustila, uznala, že aj ona má svoj podiel viny na jeho odchode a modlila sa, aby sa splnila na ňom Božia vôľa. Matka sa začala takto modliť a po desiatich dňoch sa jej telefonicky ozval syn, prosil ju od odpustenie a pýtal sa, či sa môže vrátiť domov. O dve hodiny si obaja padli do náručia. Ak chceme niekoho zmeniť, v prvom rade mu musíme odpustiť, uznať svoj podiel viny na našom narušenom vzťahu a modliť sa, aby sa na ňom plnila Božia vôľa - nie to, čo chcem ja, alebo on, ale čo chce Boh a Boh chce odpustenie a zmierenie. Odpustenie znamená budovanie pokoja, je to oslobodenie druhých, aby mohli byť sami sebou. Znamená to pomôcť iným rásť, nasledovať Ježiša , byt ako on. Opakované odpustenie premení človeka. Ježiš pri-šiel, aby nám odpustil a naučil aj nás odpúšťať. Hovorí: "Ale vám, ktorí ma počúvate, hovo-rím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú." (Lk.6,27-28)


4. prednáška: Ježiš Kristus a nový život.

Ježiš položil svojím učeníkom otázku: "Za koho ma pokladáte?" Aj my si musíme odpovedať na túto otázku. Kto je pre nás Ježiš? Priateľ, symbol dokonalosti, svätosti, talizman pre šťastie? Ježiš je Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Ježiš je jediná možnosť, ako môžeme byť zachránení, žiadna iná možnosť neexistuje. Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal život večný. Keby on nebol, náš život by nemal nijaký zmysel. Nemali by sme cieľ svojho života, nemali by sme kam ísť, nemali by sme ku komu ísť. Len ten, kto nie je otrokom hriechu, nás môže od hriechu oslobodiť. To bol Ježiš. Stal sa nám podobný vo všetkom okrem hriechu. A neexistuje okrem neho nijaké iné meno, v ktorom by sme mohli byť spasení. Sv. Pavol v SK. 4, 12 hovorí "Vy ste telo Kristovo a navzájom ste si údom, ale Ježiš Kristus je hlava Cirkvi." On je Hlavou tohto mystického tela. Ježiš Kristus nám priniesol radostnú zvesť, že sme spasení, zachránení vďaka nemu. Neexistuje nijaká iná cesta do neba, len cez Ježiša Krista. A preto vyznáme svoje hriechy, uznáme, že sme hriešni a uveríme, že nám Ježiš odpustil. On prišiel na tento svet kvôli hriešnikom. Lekár nepotre-buje liečiť zdravých. Kto si myslí o sebe, že nie je hriešny, klame sám seba a nemôže byť zachrá-nený. Boh vôbec nemá problém s našimi hriechmi, ale s našou neverou. Všetko, čo má Otec Boh, to ponúka aj nám. My sa máme snažiť konať skutky ako konal Pán Ježiš. Ak sa bojíme plniť jeho príklad, nikdy nedosiahneme nebeské kráľovstvo. Svätci boli tí najnormálnejší kresťania, ale oni uverili, že môžu konať tak, ako konal Ježiš. Ak uveríme i my, že sme Božie deti, začneme robiť to, čo Boh od nás žiada. Duchovná sila nie je viditeľná, ale oveľa silnejšia ako každá iná sila. Pôsobí podobne ako keď sa zasadí semienko a vyrastie z neho mohutný strom. Podobné semienko sme dostali pri krste, semienko Božej moci a milosti. To semienko rastie v nás. A záleží na nás, či prinesieme tridsať, šesťdesiat, alebo stonásobnú úrodu. Ježiš hovorí: "obráťte sa a verte evanjeliu". Evanjelium sa musí žiť, skúšať a experimentovať. Pokiaľ to nikdy neskúsime, nevieme, či je pravdivé, pochybujeme. Božie slovo je pravda. Príklad: orol vyrastá medzi sliepkami. Keď chce vzlietnuť, sliepky ho odhovárajú a presviedčajú, aby ostal žiť s nimi na smetisku. Niekedy sme takí i my kresťania. Obrátiť sa znamená mať Božie slovo nad ľudským slovom, obrátiť sa znamená mať Božiu pravdu nad svojou ľudskou skúsenosťou, aby to Božie slovo ako semienko padlo na úrodnú zem. Obrátiť sa znamená uveriť evanjeliu a postaviť ho na prvé miesto vo svojom živote. Odovzdať život Ježišovi Kristovi. Povedať hriechu nie a Bohu áno. Naše modlitby majú byť modlitby s vierou. Potrebujeme získať vzťah s Bohom. Ježišova vláda spočíva v tom, že robíme to, čo chce on a kedy to chce on. "Lebo ak svojimi ústami vyznávaš, Ježiš je Pán a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený, srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu." ( Rim 10, 9-10) Ježiš je Pánom celého nášho života. Je Pánom našich rodín a priateľstiev, našej minu-losti, prítomnosti a budúcnosti, našich štúdií a práce, nášho zdravia a choroby, našej chudoby a bohatstva, našich priateľov a známych, nášho tela a duše, všetkých našich osobných vzťa-hov, našej sexuality, našich citov, našej vlasti a nášho domova, našich domov a majetkov, našich nádejí a obáv, našich predstav a pamätí. Našej inteligencie a vôle, našich očí, rúk a nôh...


5. prednáška: Kto je svätec.

Svätec je najnormálnejší človek, najnormálnejší kresťan, ktorý kráča s Ježišom. Je to priateľ Boha, ten, ktorý sa s Bohom rozpráva, radí, ako sa radia dobrí priatelia. Svätosť však vlast-nými silami nedosiahneme. Pán Ježiš hovorí: "Bezo mňa nič urobiť nemôžete!" (Jn 15, 5, Rim 7,18) Máme túžbu po svätosti, no nemáme dosť síl. Tajomstvo svätosti spočíva v pochopení, že to dosiahneme za predpokladu, ak vieme ako na to. Jedine Boh prostredníctvom svojej milosti, vhodnej a mimoriadnej, dokáže toto dielo dokončiť. A stvorenie celého vesmíru sa to-muto fortielu nevyrovná. Jedine Boh dokáže odstrániť naše nedostatky, naše hriechy. Vyžaduje to veľkú pokoru. Musíme sa vzdať domýšľavej pýchy, že si vieme poradiť sami. Sv. Terezka hovorí: "Boh má otcovské srdce a my môžeme od neho dostať všetko, zaručene všetko, to čo potrebujeme, ak ho vieme chytiť za srdce". My dospelí však nevieme byť dosť detskí. Naša pochybnosť sa veľmi opiera o racionalizáciu života. No Ježiš povedal: "Čo je pred svetom múdre, pred Bohom môže byť hlúpe a zasa čo je pred svetom hlúpe, je múdrej-šie ako ľudia. Ak teda nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva." Musíme k Bohu pristupovať s dôverou. On chce byť naším Otcom. Svätý Ján z Kríža hovorí: "moc ne-ústupnej lásky je veľká." Svätosť je dielo Ducha Svätého. Najväčšia prekážka svätosti je azda naše prílišné lipnutie na našej predstave, akú sme si o dokonalosti vytvorili sami. Svätosť, ktorú nám dáva Boh je vždy iná, nepredvítateľná, no v konečnom dôsledku vždy krajšia. Človek musí pochopiť, čo od neho Boh očakáva. A ako to rozpoznať? Ide o akési pohnútky, podnety Ducha Svätého v hĺbke nášho srdca. Takto nám Boh dáva na vedomie, čo od nás žiada a zároveň nám dáva vnútornú silu, aby sme to dokázali uskutočniť. Ježiš nám hovorí: "Buďte dokonalí ako je dokonalý váš nebeský Otec!" Buďme teda dokonalí, ale nie perfektocionalisti. Môžeme to vidieť na príklade kráľa Dávida. Keď zviedol Uriášovu ženu a jej muža nechal dokonca zabiť v boji, po úprimnej ľútosti mu to Boh odpustil. No neodpustil mu jeho pýchu, keď dal spočí-tať svoje vojsko a chcel sa naň spoliehať. Toto je ten náš perfekcionalizmus, chceme vlast-nými silami niečo dosiahnuť a nespoliehame sa na Pána. Pán počíta s našimi chybami, ale ne-počíta s našou nedôverou. "Dokonalosť, o ktorej hovorí Pán, sa dosahuje skôr vnútornou vernosťou vnuknutiam než vonkajšou totožnosťou s ideálom", hovorí sv. sestra Faustína. A každé verné uposlúchnutie vnuknutí je odmenené hojnejšími milosťami a najmä častejšími a silnejšími vnuknutiami. Takto sa dostávame do priateľstva s Ježišom, ktorý sa nám častejšie prihovára. "Blažení tí, ktorí zachovávajú srdce otvorené pre Božie vnuknutia," hovorí sv. F. Xaverský. Sv. Pavol zase hovorí: "Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi, a ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj zomrieme." Sv. Tomáš Akvinský povedal: "Dary Ducha Svätého, ktoré sme dostali pri krste, uspôsobujú, že pri schopnosti duše, aby sa podriadili Božiemu vnuknutiu." Prekážkou Božej milosti a darov je to, že si doterajšie milosti neceníme. Najprv sa musíme odpútať od svojich názorov a prijať názory Božie. Ako zistíme, či vnuknutia, ktoré dostaneme, sú Božie? V prvom rade ich porovnáme so sv. Písmom. Boh si nikdy neprotirečí. Ďalej naše vnuknutie musí byť vždy v súlade s učením sv. Cirkvi. Tretia podmienka je, aby vnuknutie bolo vždy v súlade s naším povolaním. Boh rešpektuje slobodné rozhodnutie človeka. Strom poznáme po ovocí. A ovocie Ducha sv. je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, vernosť a skutky tela. Človek sa stáva čistým tým, že sa pravidelne spovedá. Nechávame sa okúpať Božou milosťou. Len jed-no je v živote dôležité - nedovoliť hriechu, aby nám zničil život. Treba sa rozhodnúť pre Ježi-ša a od tej chvíli už pre nás hriech nie je dôležitý, ale dôležitý je Ježiš, ktorý nás očisťuje, oslobodzuje, dáva nám silu. U Jána 8, 44 čítame: "Veru, veru hovorím vám, každý, kto hreší je otrokom hriechu. Až keď vás Syn oslobodí, budete naozaj slobodní." Sv. Augustín hovorí, že sv. spoveď je krst v slzách. Neexistuje hriech, ktorý by Boh neodpustil, ale rúhanie proti Duchu sv. sa neodpustí. Hriech proti Duchu sv. je, že nechceme uveriť, že Boh nám môže odpustiť hriech, alebo nepotrebujeme jeho odpustenie. Je to nedôvera a suverenita. Hriech proti Duchu človek pácha vedome. Spoveď by mala byť zázračným kúpaliskom a zároveň aj nemocnicou. Pristúpiť k nej znamená oslobodiť sa od hriechu, zanechať za sebou celú minu-losť a kráčať očami upretými na Ježiša Krista. Neexistuje súkromný hriech, ale každý môj hriech má dopad na celé ľudstvo, na celú Cirkev. Vytvára okolo nás jedovaté ovzdušie. Preto každá spoveď by mala byť verejnou spoveďou, zmierením nielen s Bohom, ale aj s ľuďmi, lebo aj im sme svojím hriechom ublížili. Potrebné je pozvať Pána Ježiša tam, kde boli naše hriechy, aby nás naplnil svojím Duchom, aby miesto po hriechoch nezostalo prázdne. Ježiš mal veľké pochopenie pre hriešnikov, s nimi i jedával. A jediní, s ktorými si nerozumel a ne-dokázal sa s nimi dohodnúť boli farizeji, ktorí sa považovali za dobrých a dokonalých ľudí.

Otázky:
Dôveroval som Bohu?
Mal som srdce otvorené pre Božie vnuknutie?
Cítil som voči Bohu čistú detskú dôveru, ako dieťa voči otcovi?
Mal som vnuknutie Ducha sv.?
Ako som načúval vnuknutiam, nebol som perfekcionalistický?
Cítil som vďačnosť za Božie vnuknutia?
Aká je služba pre svätosť mojej rodiny?
Nespôsobil som svojím počínaním zmätenie ľudí na ceste k ich svätosti?
Modlil som sa za rozpoznanie vnuknutí Ducha svätého?


6. prednáška: Moje miesto a poslanie.

Mnohí z nás si kladú otázku, načo som na svete? Cítia sa byť nepochopení, potrestaní Bohom, odmietnutí spoločnosťou, akoby tu pre nich nebolo miesto. Ak by neprišiel Ježiš Kristus na túto zem, celý náš život a naše utrpenie by nemalo zmysel. On nám je blízko. Je to Boh, ktorý nám veľmi dobre rozumie, cíti s našimi bolesťami. Zriekol sa svojej rovnosti s Bohom a stal sa nám podobný vo všetkom, okrem hriechu. On nie je trestajúci Boh, ktorý nám hovorí, že čo sme si zaslúžili svojimi hriechmi, to máme a tak teraz pykáme. Boh nevymyslel bolesť, zlo, utrpenie, smrť. Boh nás chcel od tohto všetkého ochrániť. Stvoril človeka na svoj obraz. Ponúkol všetko. Chcel, aby sa prví ľudia množili a naplnili zem, podmanili si ju, vládli nad ňou. Všetko mohli robiť, len na strom poznania dobra a zla nemali siahať. Lebo keď budú z neho jesť, zomrú. Ale človek poslúchol diabla, ktorý mu nahovoril, že nezomrie, ale bude ako Boh bude mu podobný. A človek jedol. Stal sa podobný Bohu v tom, že pozná dobro a zlo. Lenže nesieme aj všetky následky. A Boh, keďže videl, čo sme si vyvolili, nepovedal, že tak nám treba, ale dal nám veľký prísľub - Spasiteľa, Vykupiteľa, ktorý nás zachráni z otroctva hriechu, bolesti, smrti. A v plnosti času prišiel Ježiš. Boh nám poslal vlastného Syna. On s nami na zemi žil, trpel, plakal i radoval sa a neváhal za naše hriechy obetovať seba samého. Toto je náš Boh, plný súcitu a lásky. Hovorí, aby sme plakali s plačúcimi a radovali sa s radujúcimi a sám to aj žil. Toto je Boh lásky, Boh súcitu. Vďaka tomuto Ježišovi, nášmu Bohu, celý náš život i utrpenie, smrť, má zmysel. Ježiš nás oslobodzuje od myšlienky, že utrpenie, bolesť a smrť sú trestom za naše skutky. Namiesto toho objavujeme, že nás vedú k sláve a slobode. Ježiš nežiada od nás len žiť v ňom a on v nás, ale spolu s ním sa podielať na akte vykúpenia, spolu s ním zotrvávať na kríži a dávať život tomuto svetu. Aby sme aj my so sv. Pavlom mohli povedať, "Teraz sa radujem v utrpeniach pre Vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu, pre jeho telo, ktorým je Cirkev. (Kol.1, 24). A tak chorý človek vo svojej zdanlivej nečinnosti je postavený pred jednu z najkrajších ľudských úloh, v ktorej ho nik nemôže nahradiť alebo zastúpiť. A tou je, že cez svoje kresťanské odovzdanie môže spolupôsobiť na premene a obrátení ľudstva, na obrátení sveta spolu s Kristom. Jeho plán, ktorý má aj s nami, nesmierne prevyšuje všetky naše predstavy. Sv. Terezka túžila byť misionárkou a niesť radostnú zvesť o Kristovi do celého sveta. Ale bola uzavretá v kláštore, a keď tak uvažovala čím by mohla byť v mystickom tele Kristovom, prišla na to, že by mohla byť láskou. Láskou, ktorá sa šíri z Kristovho srdca do celého tela. Jej krédom bolo, nerobiť veľké veci, ale robiť maličkosti s veľkou láskou. A touto svojou činnosťou sa stala veľkou svätou a dokonca Sv. Otec ju vyhlásil za patrónku misionárov. Stala sa učiteľkou Cirkvi. Milosť Božia je pre človeku dôležitejšia ako ľudské schopnosti. Musíme spoliehať práve na túto Božiu milosť, ktorú dáva človeku Pán. Každý z nás má miesto v Cirkvi. Sme Kristovo telo a jednotlivo jeho údmi. Je veľmi dôležité pre nás, aby sme vo svojom živote objavovali Krista a to v každom človeku. V každom spoločenstve je dôležitá láska. Ježiš povedal: "podľa toho vás poznajú, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať". Pane, ďakujeme Ti za Tvoju lásku, že Ty si Boh súcitu, Boh milosti, Boh lásky. Ty nie si niekto, kto je od nás vzdialený, ale veľmi blízky. Ďakujeme Ti za to, že Ty si našim otcom, ktorý nás učí milovať, ktorý nás učí žiť, ktorý nás učí odpúšťať. Prosíme Ťa, nauč nás žiť tak, akoby mali žiť Tvoje deti. Nauč nás prijímať z Tvojich rúk všetko, bolesť, utrpenie, radosť i smútok. Nauč aj nás, aby sme boli plní súcitu a lásky, plní milosti.


7. prednáška: Vedenie Ducha Svätého.

Biblická postava Šaula z knihy Samuel 9, nám ukazuje, ako je dôležité a milé Bohu počúvať našich rodičov a starších. Cez nich sa nám môže prihovárať sám Boh. Tak ako zmenil Šaula na Božieho muža, tak môže zmeniť každého z nás. Cez vnuknutia, ktoré nám Pán dáva, si musíme postupne vybudovať k nemu dôveru a vernosť. Oni budú čím ďalej silnejšie a jasnejšie budeme spoznávať Božiu vôľu. Ale my musíme začať a prejaviť dôveru. Pán bude v našom živote a cez nás konať. Pán nás bude chrániť, bude k nám hovoriť, bude nás viesť a držať za ruku. Len potrebuje našu dôveru, aby s nami mohol počítať. Boh k nám hovorí, ale musíme sa naučiť počúvať maličké Božie vnuknutia.

(spracovali J. Sersen, A. Szepesgyorkyová, M. Ďurinová)

Počas Eucharistie sme aj my vovádzaní, aby sme sa stali nositeľmi pokoja, požehnania, aby celý náš všedný život bol Eucharistiou, aby sme sa stali živou Eucharistiou. Výzva na konci sv. omše "iďte v mene Božom" nás vyzýva ohlasovať pravdu, že Boh je živý, je náš Pán. Telesne postihnutí sú mimoriadnym spôsobom Eucharistiou - sviatosťou. Sviatosť je viditeľné vyjadrenie niečoho neviditeľného. I telesne postihnutý je takýmto viditeľným znakom závislosti človeka na Bohu, na ktorého svet zabudol. Postihnutý svojou odkázanosťou na pomoc iného človeka ostatným pripomína, že sme všetci závislí na Bohu. Vzbudzuje v nich lásku, na ktorú zabudli, vzbudzuje v nich určité dávanie sa, novú obetu, vyjdenie zo sebectva, z vlastnej pýchy. Cez telesne postihnutých = živú sviatosť objavujú iní nové duchovné hodnoty. Telesne postihnutí takto pomáhajú k zrodu lásky v druhých ľuďoch. Preto učme sa prijímať niekedy prehnane citlivý, až detský prístup iných k nám, telesne postihnutým. Je to naša povinnosť pomáhať druhým, aby spoznali Boha, aby sa rozdávali. Keď iní vidia človeka s určitými fyzickými problémami vnútorne pokojného, poznávajú Krista oveľa lepšie ako cez mnohé reči. Boh teda chce, aby sme takto ohlasovali svetu, že on je živý a chce pomáhať človeku. Ježiš chce spásu všetkých, bolo to evidentné už v Starom zákone. Desať rán, ktoré dopustil na Egypťanov, znamenalo pre nich desať šancí na obrátenie, ale oni ich nevyužili. Dnes tiež ľudia nevyužívajú svoje šance. Ježiš spasil každého, ale nie každý prijal túto skúse-nosť, preto potrebuje nás - telesne postihnutých, aby na nás videli, že Boh je živý.