Silvester 1989


Ďalší rok sa chýlil k záveru a práve vtedy, keď sa doba jeho trvania už nedala počítať na týždne ani na dni, ale do silvestrovskej noci zostávalo len niekoľko hodín, zišli sme sa v Devínskej Novej Vsi. Kedže v tom čase semienko nášho spoločenstva začínalo iba klíčiť a úroda bola skromnejšia, celkom nám postačili i priestory, vtedy ešte iba trojizbového, Oľginho domu.
Hoci sa nás tam zhrklo iba desať, priestoru mal každý dostatok. Nie však preto, že sme dom nafúkli alebo inak zázračne zväčšili, ale preto, že radosť zo spoločného stretnutia preklenula všetko. Pohodou, zábavou i veselým smiechom sa naplnil celý dom. Vo chvíľach, keď stôl v Oľginej obývačke nahrádzal oltár, ruky kňaza sprítomňovali obetu Krista.
Počas týchto dní sme sa zoznámili i s o. Mariánom, ktorý denne prichádzal medzi nás, aby nám slúžil sv. omšu. Na Silvestra pobudol s nami o niečo dlhšie. Vlastne, prežili sme spolu niekoľko posledných okamihov končiaceho sa roka. Vtedy sme o. Mariána spoznali aj ako dobrého pomocníka v kuchyni pri umývaní riadu.
Hlasitá radosť sa stíšila až vo chvíli, keď hodiny odbíjali polnoc. Vstupoval k nám nový rok 1990 a mohli sme ho začať krajšie ako v spojení s Ježišom pri slávení Eucharistie? Predniesli sme mu naše vďaky za uplynulý rok života, no nechýbali ani prosby o milosť potrebnú do nastávajúcich 365 dní.
Po sv. omši sa pokračovalo v zábave, každý tancoval, čo mu nohy a kolesá stačili. Ale všetko sa raz musí skončiť. My sme sa lúčili s vedomím, že je to len na krátko.

Maja Ďurinová




Uzovská Panica (júl 1989)


Júl 1989 sa spája s naším týždenným pobytom na fare v Uzovskej Panici. Bola to dovolenka ako mnohé pred ňou, či po nej, a predsa niečím výnimočná. Viažu nás k nej spomienky, ktoré dodnes ostali živé, o čo sa v značnej miere postaral i o. Karol Pindiak, správca tamojšej fary. On aj napriek totalitnému režimu nezavrel pred nami dvere, ale prijal nás s otvoreným srdcom. Rozostavaná fara pripomínala skôr veľké stavenisko. Hoci sám nemal kam hlavu zložiť, rád sa s nami so všetkým podelil. Poskytol nám všetko, čo mohol. K dispozícii sme mali celé prízemie fary vrátane kancelárie a tiež ešte nedostavané poschodie. Naše vozíky sa nevyhli bariéram, no hravo sme si s nimi poradili. Mnohé z nich tvorili súčasť našich veselých zábav. Dodnes spomínam napr. na večery, keď nás nákladný výťah odvážal do "neba" a ráno zasa zvážal do "pekla". Ale žiadny strach - "nebo" bolo iba jedno z poschodí, "peklo" zase znázorňovalo prízemie. Ale každý večer sa izby na poschodí aj tak stávali naším rajom.
Sedem dní zábavy, radosti a pohody. O každodennú sv. omšu, spoločnú modlitbu a iný duchovný program sa okrem o. Karola starali aj bohoslovci Peter a Andrej. Nezabudnuteľnou bola predovšetkým adorácia - tiché chvíle s Ježišom, nikým a ničím nerušené. Pred Sviatosť oltárnu sme prichádzali po jednom, dvere sa za nami zamkli a nám bolo dopriate stráviť čas v náručí Krista. Ocitli sme sa sami s Bohom, čo nám umožnilo predložiť mu všetky svoje bolesti, radosti, chvály, vďaky a prosby.
Často sme spolu oddychovali na čerstvom vzduchu farského dvora. Zrakom sme pohlcovali čaro okolitej prírody.
Všetky tieto zážitky si uchovávame vo svojich srdciach a na Uzovskú Panicu neprestávame spomínať.

Maja Ďurinová


Späť