Spomienka na Rasťa

Pán je môj pastier, nič mi nechýba. Pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje.... (Ž 23)


Rasťo!

Máme ťa pred očami. V našich ušiach znie tvoj prekrásny spev. Vyjavuje sa nám obraz tvojej postavy s gitarou v rukách a ústnou harmonikou na krku. Hovorí sa medzi ľuďmi, že ten alebo tamten má talent, ale my sme priam cítili, že to nám spieva Pán tvojimi ústami, potešuje naše duše tvojou hrou, priťahuje nás k sebe tvojou úprimnou hlbokou vierou. Počas tvojho štúdia teológie a krátkeho obdobia kňazstva našiel si v našom spoločenstve Samaritán veľa spriaznených duší. Sprevádzali sme tvoju prípravu na kňazstvo modlitbami a i v kňazskom živote sme ti denne vyprosovali silu a potrebné milosti. Nikdy nezabudneme na tvoju slnkom ožiarenú a kvapkami dažďa orosenú primičnú svätú omšu. V duchu sme sa modlili, aby dážď nezosilnel a nepokazil nádherný nevädzovomodrý mariánsky baldachýn, pod ktorým si po prvý raz premieňal nekvasený chlieb a víno na telo a krv Kristovu. Pán je môj pastier, nič mi nechýba… Ako blesk z jasného neba k nám dorazila správa. Rasťo zomrel, havaroval, čelne narazil do nákladného auta neďaleko rodnej obce. Nie, to nemôže byť pravda! Bože, daj aby sa ľudia zmýlili! Ale nemýlili sa, a ani Boh sa nemýlil, keď to dopustil. Len my, ľudia, sme nechápali. Prečo? Prečo práve on? Bol mladý, dával nám veľa, seba samého. Chcel prinášať evanjelium nielen nám, vo svojej farnosti, ale aj na misiách na Ukrajine. Náš milý Rasťo! Stojíme vo farskom kostolíku v Adamovských Kochanovciach a modlíme sa so zaslzenými tvárami za tvoju čistú, Ježišovým svetlom prežiarenú dušu. Ako keď láskavá ruka hladká po vlasoch, tak naše ubolené duše láskala na husliach hraná Ave Mária.
Bol mladý, ale pre Pána už zrelý. Len on vie prečo. Prečo teraz, prečo takto, prečo nám ho ešte nenechal... Verím v Ducha Svätého, svätú Cirkev všeobecnú, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný. Takto sa mu prihovoril pri rozlúčke nad rakvou predstavený kňazského seminára a nám tým zotieral slzy z tvárí. V homílii otec biskup Rábek zdôraznil, že Pán si ho zavolal k sebe preto, aby ho uchránil pred hriechom. Je nám za tebou smutno, Rasťo! Ale viera nám káže tešiť sa. Dokážeme to? Veríme? Ak áno, tak by sme sa mali cez slzy smiať.
My veríme. A najlepšie to povedala naša Oľga: "Nebojte sa, s Rasťom sa ešte stretneme a on nám zahrá a zaspieva." A my? Modlíme sa a veríme.

Jaroslav Sersen, 40 r.