Na vozíčkoch do Marianky (2000)
Duchovné stretnutie spoločenstva
VII. Ples radosti
Poľsko – Krakov – Čenstochová - Vadovice
Sme na jednej lodi
Moje zážitky z Medžugorja (14.-19.9.1998)
Rekondičný pobyt v Belušských Slatinách (16.-23.8.1998)
Púť do Marianky (20.6.1998)
3. pešia púť Bratislava - Šaštín (1998)
Na vozíčkoch vo Svätej zemi (január 1998)






Na vozíčkoch do Marianky (2000)

Prvá júlová sobota sa v spoločenstve Samaritán niesla v znamení integračného pešieho pochodu telesne postihnutých do Marianky. Každé takéto stretnutie je úžasnou vzpruhou v živote telesne postihnutého človeka.
Ale, vráťme sa. Zorganizovať takúto akciu vôbec nie je jednoduché. Prípravy začínajú mesiac - dva vopred: zaistiť bezpečnosť na trase mestskou políciou, postarať sa o stravu, nocľah, pripraviť program.
Realizácia projektu je nemysliteľná bez mladých ľudí ochotných podať pomocnú ruku tým, ktorí ju potrebujú pri cestovaní, hygiene či stravovaní: vozíčkarom. Koordinátorom všetkých akcií je naša mama Oľga. V jej mysli sa zrodilo už množstvo zaujímavých projektov, ktoré s pomocou nás - mladých ľudí aj zrealizovala.
Súčasťou týchto pochodov sa po ostatné roky stal dážď. Nejeden z nás bol teda prekva-pený, že sme teraz putovali "na sucho" a tak prehliadka dáždnikov a pršiplášťov sa nekonala. Ako je možné putovať v daždi? To treba jednoducho zažiť!
Vozíčkársky pelotón prechádza ulicami Devínskej Novej Vsi. Na vedúcich postoch sa striedajúň "jazdci" zdatnejší i menej zdatní. V čele dominuje kríž - symbol našej púte i našich osudov. Atmosféru napĺňa spev, modlitba, rozhovory i vtipy. Tešíme sa na od-dych pri starom poľnom mlyne, kde nás okrem posilnenia tela čaká zážitok kontaktu s koňmi. Pred jedenástou vynárajú sa pred nami prvé domy Marianky, ktorej krásna scené-ria v tieni vysokých stromov a duchovnej oázy vždy láka. Úzkou uličkou prichádzame ku kostolu a vítame sa s priateľmi, ktorí s nami z rôznych príčin nemohli putovať. Vozíčky zaparkujeme pred jaskynkou a unavení sadáme. Program na tomto najstaršom marián-skom pútnickom mieste začíname slávnostnou sv. omšou celebrovanou o. biskupom D. Tóthom. A keďže nám už poriadne vytrávilo, čaká nás obed pod lipami.
Šum lesa a štebot vtákov napĺňajú srdcia pokojom i radosťou a doslova pozývajú k pookriatiu duše i tela. Voda z prameňa nás osvieži a pomôže zahnať únavu. Vozíky ostávajú prázdne, doprajeme si siestu v tráve a duši tiché zamyslenie. Potom však pri-chádzajú chvíle, na ktoré sa všetci tešíme, pretože sú naplnené najmä rozhovormi, vzá-jomným zdieľaním sa o najnovšie zážitky. Je balzamom, keď po čase máme znovu mož-nosť podeliť sa s priateľom o svoju bolesť či radosť a tak v menších či väčších skupin-kách sa debatuje. Nadväzujeme nové kontakty a povzbudzujeme tých, ktorí sa po prvý raz rozhodli vyjsť zo svojej izolácie. Svedectvá o tom, že i život na vozíku môže byť naplnený primeranou prácou, štúdiom, športom, obohatený spoločenským životom dáva im podnet ku rozhodnutiu zmeniť svoj život. A v tomto rozhodnutí im budú na regionálnej úrovni pomáhať naši dobrovoľníci - študenti.
Na záver vchádzame do starobylého kostolíka odovzdať Bohu svoje "áno" všetkému čo nás v živote čaká. Prijať seba, prijať utrpenie, prijať, že práve ja sedím na invalidnom vozíku sú témy, kto-rým sme sa zodpovedne venovali. Jednoznačným prínosom tohoto projektu bol pohyb telesne postihnutej mládeže v prírode, kde bola možnosť osvojiť si zručnosť a nabrať skúsenosť v kolektíve so zdravou populáciou, získať skúsenosť v kolektíve a prehĺbiť si duchovnú orientáciu. Nohy cítia únavu, tváre opálené júlovým slnkom, duše pookriate. Každý si odnáša oso-bité dojmy, každého upútalo niečo iné, každému sa niečo iné páčilo, každý... - ale všetci sa znova tešíme na najbližšie spoločné stretnutie s priateľmi.

Maja Ďurinová




Duchovné stretnutie spoločenstva


V tomto roku už ôsmykrát Sv. Otec Ján Pavol II. vyhlásil svoje posolstvo, v ktorom sa obrátil na chorých, telesne postihnutých a tých, čo sa o nich starajú. Už ôsmykrát sa 11. február, deň spomienky Panny Márie Lurdskej, slávil ako Svetový deň chorých. Podobne ako v minulých rokoch i teraz sme sa k nemu pripojili aj my, chorí a telesne postihnutí spolu so zdravými priateľmi z nášho spoločenstva, orechovskí farníci, veriaci z Trenčína a zdravotníci z trenčianskej nemocnice.

Slávenie sviatku sme začali prijatím sviatosti zmierenia a slávnostnou sv. omšou spojenou s vysluhovaním sviatosti pomazania chorých, ktorú celebroval nitriansky pomocný biskup Mons. Marián Chovanec.

Pánovi sme odovzdali naše kríže, problémy, životy a prosili o silu nasledovať ho. Povzbudili nás k tomu i slová o. biskupa. V závere sme všetci pokľakli pred eucharistickým Ježišom. Adoráciu viedol kňaz spišskej diecézy o. Štefan Kojš, farár z Veličnej. V sobotu popoludní modlitbou sv. ruženca a slávením sv. omše sme začali duchovnú obnovu pod vedením kňaza rožnavskej diecézy o. Stanislava Chylu, kaplána z Divína. Prednášky o sviatosti pomazania chorých nás hlbšie podnietili zaujať správny postoj ku tejto v minulosti tak nepopulárnej sviatosti. Bližšie sme sa tiež oboznámili s posolstvom Sv. Otca. V malých skupinkách sme sa podelili so skúsenostami prednášaných tém. Za milosti dna sme Pánovi ďakovali pri večernej adorácii. Zvyšok večera vyplnila zábava, priateľské rozhovory a prezeraním kroniky sme si pripomínali čo všetko sme v spoločenstve zažili. Domov sme odchádzali povzbudení na duchu a vďační za spoločne prežité chvíle v kruhu svojich priateľov, kde nám je vždy tak dobre a kde sa stále radi vraciame.

Sú to momenty v našom živote, ktoré nám dávajú silu do všednosti našich dní.


Maja Ďurinová




VII. Ples radosti




Čo má spoločné radosť zo Svetovým dňom chorých? Veľmi veľa. Aspoň v našom spoločenstve, pretože po slávnostnej večeri sme spoločným tancom za zvuku tónov country kapely Kredenc otvorili náš VII. Ples radosti.

Tanečný parket bol až do rána zaplnený tanečníkmi, ktorí na putovanie svetom používajú vozíčky, barličky, paličky, ale aj vlastné nožičky. Držali sme sa podmienky plesu, že do tanca treba pozvať toho, kto si netrúfa, a tak nikto nesedel opustený. Chvíle oddychu medzi tanečnými kolami sme si spestrili dobrými vtipmi a prišiel aj kúzelník, ktorý nás zaujal svojimi trikmi. Po polnoci sme sa tešili na tombolu s množstvom zaujímavých cien. Žrebovanie bolo spojené s úsmevnou scénkou, ked pacientovi trpiacemu bolesťami žlčníka miesto kameňov vyoperovali tombolové lístky. Ani sme sa nenazdali a prišlo ráno - čas opustiť parket a zaželať si "dobrú noc".

Maja Ďurinová




Poľsko – Krakov – Čenstochová - Vadovice


Odpúšťať zabúdať, milovať toho, kto mi ublížil, zranil moje srdce, odmietol moju lásku je najťažšia vec na svete, akú Pán odo mna žiada a často v nej zlyhávam. Avšak i keď je niečo ťažké, nemusí to byť nemožné. Dôkazom toho je Ježiš s prebodnutým bokom, s rukami a nohami pribitými na kríž. Krv a voda, ktorá vytryskla z hĺbky jeho milosrdenstva vo chvíli, keď mu kopija prerazila srdce, je najsilnejším dôkazom jeho lásky a odpustenia.

Vo svojom milosrdenstve, ktoré zjavil poľskej rehoľníčke sestre Faustíne a prostredníctvom nej celému svetu, hovorí o veľkej túžbe, aby sa hriešnik ponoril do tohto prameňa a čerpal z neho milosti pre svoj život. Chce pomôcť človeku, podáva mu ruku ako možnosť obrátenia sa, ako znamenie nového začiatku. Chce nám odpúšťať, túži po tom oveľa viac ako my sami.

V duchu i ja stojím v zástupe hriešnikov a ďakujem Pánovi, že môžem znovu začínať, že je ochotný zabúdať na moje nedostatky, slabosti, vymazať z pamäte všetko zlo, ktoré som v živote vykonala, že mi nevyčíta moju vlažnosť, ľahostajnosť voči nemu, ale zahŕňa ma nekonečnou láskou. Svoje milosrdenstvo mi prejavil i tým, že som mohla v dňoch 28. 4. – 1. 5. 2000 spolu s ďaľšími bratmi a sestrami zo Samaritánu putovať na miesta v Poľsku posvätené jeho zvláštnou prítomnosťou. Viem, že návšteva Krakova, Čenstochovej a rodiska sv. Otca – Wadovíc nebola čímsi samozrejmým, hoci na prvý pohľad sa tak zdá, ale znakom Božej lásky voči mne.

Celú púť som vnímala predovšetkým ako poďakovanie Ježišovi za všetko, čo koná v mojom živote i v živote mojej rodiny. Ďakovala som za priam zázračné uzdravenie mamy, za to, že jej tažká choroba a skúšky s ňou spojené ma priviedli bližšie do jeho milujúceho náručia, uzdravili a zlepšili naše vzťahy doma.

V Lagiewnikoch – predmestí Krakova, mieste zjavenia Ježišovho milosrdenstva sestre Faustíne jeho prúd zaplavil hned po príchode i nás. V kostole Božieho milosrdenstva, kde takmer nonstop prebiehajú sv. omše, bolo práve voľno a my sme sa mohli v Eucharistii stretnúť s Ježišom. S dôverou som načierala do studnice jeho milosrdenstva a vyprosovala sebe i svojim najbližším potrebné milosti pre život. Prosila som, aby našli Boha a obrátili sa k nemu. Zároveň som si uvedomovala zodpovednosť svojej úlohy. Pán si ma povolal na toto vzácne miesto nie preto, aby som spoznala ďalší kus sveta, lež preto, aby posilnil moju vieru, roznietil jej plameň a takto posilnená mohla som potom zapaľovať láskou pre Krista iných. Tak ako apoštolov i mňa posiela hlásať radostnú zvesť o tom, že on je živý, miluje každého človeka a hriešnikom túži odpúštať. I počas adorácie a tichej modlitby som si vyprosovala milosť od Pána svedčiť o ňom vo svojej rodine, okolí, i všade, kam ma pošle. Prosila som, aby otvoril moje ústa a dokázala som tak robiť nielen modlitbou, príkladom, ale keď treba i slovom. Odovzdala som mu svoje problémy, nedostatky a jeho milosrdenstvo pocítila odpustením hriechov vo sviatosti zmierenia. Na ďalší deň v Čenstochovej som prosila Matku Božiu, aby stála verne pri mne a posilňovala ma na ceste za Ježišom.

Prehĺbenie poznatkov o Božom milosrdenstve mi ukázalo cestu ako riešiť všetky neriešitelné problémy v živote. Je ňou 15. hodina, hodina Božieho milosrdenstva a ruženec k Božiemu milosrdenstvu.

Domov som odchádzala duchovne povzbudená, s pokojom v duši a presvedčením, že Pán vypočul všetky moje prosby. Verím, že on každému udelí milosti v čase, keď to bude preňho najviac potrebné a spôsobom preňho najprijateľnejším, pretože Pán je mocný a koná v našom živote úžasné veci. Potrebné je len otvoriť mu srdce a v dôvere v jeho nekonečnú lásku prijať všetko, čo nám pošle. On je Otec a stará sa o každého z nás. Sme v jeho rukách, teda čoho sa máme báť?

Maja Ďurinová




Sme na jednej lodi

Pomoc rodinám s telesne postihnutým členom
(Dubová, chata Fugelka, 8. - 15. 10. 2000)


Narodenie telesne postihnutého dieťaťa je pre rodinu zvyčajne veľkou traumou. Vyrovnanie sa s jeho handicapom často prekračuje schopnosť členov rodiny. Rodičia nedokážu hovoriť o svojich trpkých skúsenostiach, uzatvoria sa do seba. Mnohokrát sa izolujú od ostatných ľudí a bremeno vlastných problémov nosia dlhé roky, ba možno i celý život v srdci. V našom spoločenstve sa snažíme riešiť i túto situáciu. Už pár krát sme zorganizovali dovolenku, či rekondičný pobyt, na ktorom sme sa zúčastnili spolu s rodičmi. Tu sa možno prvý raz v živote našich rodičov začali búrať bremená ťažkých chvíľ ležiacich na dne ich duší. Spoznali ľudí s rovnakým osudom a to ich povzbudilo vzájomne sa otvárať, hovoriť o vlastných problémoch. Preto i v tomto roku sme sa rozhodli pre podobnú akciu.

Týždeň nazvaný "Všetci sme na jednej lodi" mal za cieľ pomôcť rodinám s telesne postihnutým členom. Vhodným miestom na príjemné strávenie niekoľkých jesenných dní sa stala chata Fugelka v krásnom prostredí Karpát v Dubovej pri Modre. Viacerí Samaritári prišli s jedným z rodičov, ale keďže miesta sme mali dosť, dvere sme nezatvorili ani tým, čo sa hlásili bez doprovodu. Problém však bol v tom, že termín nevyhovoval naším asistentom a tak sa zdalo, že o vozíčkarov sa nebude mať kto starať. Ale našu mamu Oľgu to neodradilo. Veď s Božou sa všetko zvládne. A skutočne! Každý sa usiloval vydať zo seba maximum, spoliehal sa na vlastné sily a snažil sa poradiť si ako vedel. Sebestačnejší pomáhali priateľom na vozíkoch a tak sme spoločne prežívali týždeň plný pohody, oddychu, duchovného obohacovania sa i zábavy. Bola to integrácia telesne postihnutých v praxi, ktorá nás presvedčila, že dokážeme oveľa viac, ako si často o sebe myslíme. Každé ráno nás do nového dňa prebúdzali lúče slnka. Po rannom zhone už v jedálni rozvoniavali výborné raňajky a nezabúdali sme ani na dušu. Len čo sme zaplnili hladné žalúdky, ďakovali sme Bohu za milé prebúdzanie, chválili ho za krásny deň a plní dôvery v jeho stálu prítomnosť a ochranu sme sa tešili na všetko, čo nám pripravil. Po tejto modlitbe Ježiš k nám prichádzal prostredníctvom evanjelia. Bolo zaujímavé počúvať ako Božie slovo zasahuje do života každého z nás. Popoludní sme sa neraz oddali športovému zápoleniu, alebo sme sa vybrali do blízkeho okolia obdivovať krásu jesene. Boh je úžasný tvorca. Nik by nenamaľoval farby jesene tak ako on. Aj tu bolo vidieť ako sa o nás stará, pretože denne svietilo slnko a my sme sa mohli dosýta vynadívať na jeseň v horách. O 15.00 hod. sme sa spoločne zahĺbili do modlitby sv. ruženca. Veď určite aj vďaka orodovaniu Panny Márie boli naše dni také krásne. Posilnení modlitbou pustili sme sa potom do rozoberania našich problémov, ktorých má každý viac než dosť. Veľa sme rozprávali o novom sociálnom zákone, o skúsenostiach pri vybavovaní osobnej asistencie, vzájomne sme si radili, zdieľali svoje životné osudy a hľadali východiská do budúcnosti. Pritom sme sa mohli i lepšie spoznať. Vyvrcholením každého dňa bola sv. omša. Všetci sme sa na ňu veľmi tešili, pretože živý Ježiš bol tým najvzácnejším hosťom. V sobotu sme sa dokonca dvakrát zišli okolo oltára. Raz predpoludním a potom večer pri Eucharistii s nedeľnou platnosťou. Chvíle s kňazmi tiež patrili k príjemným posedeniam. Po večeri sme sa vždy obrátili k Bohu a ďakovali mu za všetko, čo pre nás počas dňa pripravil. A bolo toho veru veľa. Ale ani potom sa naše radosti nekončili. Program pokračoval ďalej - pozerali sme video a zaspomínali si tak na naše predošlé stretnutia, alebo sme sa vytancovali na minidiskotéke. Veľmi hlboké stopy v srdciach nám zanechala piatková krížová cesta, keď každý opísal nesenie Ježišovho kríža tak, ako to sám cíti vo svojom vnútri. Ťažko opísať všetky zážitky, ktoré nám mama Oľga a Pán Boh pripravili. To sa musí jednoducho prežiť. Pobyt sa skončil a my sme sa lúčili naplnení krásnymi spomienkami, vďačnosťou a nádejou na ďalšie pekné stretnutie.

Blaženka Mladá




Moje zážitky z Medžugoria (14. - 19.9.1998)


Počas piatich dní strávených v Medžugorí som prežívala úžasný pokoj, nevysloviteľnú pohodu, obrovskú radosť. Moje pocity pramenili z vďačnosti Pánovi, že som mohla byť na vzácnych miestach, kde sa nebo spája so zemou a Matka Božia prichádza zachrániť svoje deti pred zatratením. Prichádza a neprestajne ich napomína, aby sa obrátili, modlili, postili. Dostalo sa mi milosti prísť sem už tretí krát a napriek tomu to nebolo žiadne opakovanie. Vždy som tu objavila niečo nové, pekné, pre mňa oslovujúce. Veľmi ďakujem Panne Márii, že som sa opäť mohla do Medžugoria vrátiť, pretože prvý raz som nedokázala veľmi vnímať udalosti, ktoré sa tu dejú, bola som očarená miestom, okolím a to všetko rušilo moju pozornosť, no druhý a tretí raz som Medžugorie vnímala už ináč. Vnútorne som sa dokázala stíšiť, zabudnúť na všednosť každodenného života a prežívala som tieto chvíle v prítomnosti Božej, v rozhovore s Ježišom, v modlitbe. Priestoru na ňu bolo naozaj dosť, najmä pri večernom trojhodinovom programe.

Mali sme tiež možnosť adorácií, strávenia tichých chvíľ s Ježišom, počuli sme množstvo prednášok, zaujímavostí a hoci nie všetko som využila naplno, nie vždy som sa dokázala sústredene modliť, predsa tá atmosféra, ticho, mi pomohli oveľa viac sa uzobrať, vnútorne stíšiť, rozprávať sa s Bohom a rozmýšľať nad sebou, veľmi ma oslovila výzva zmeniť sa, polepšiť, žiť Máriine posolstvá.

V myšlienkach som sa vrátila do minulosti a zistila, že moje plány a predsavzatia boli vždy pekné, ale veľmi krátke. Vždy som sa vrátila z Medžugoria nadšená, no po čase nadšenie vyprchalo a žila som zase ako predtým. Čo ak práve pre toto ma Matka Božia znovu pozvala sem, aby som sa konečne obrátila? Páter S. Barbarič vo svojej prednáške povedal, že niektorí ľudia namietajú, prečo Mária stále opakuje to isté. No ona ako dobrá, starostlivá Matka musí opakovať a bude tak robiť dovtedy, kým sa jej deti neobrátia, nepolepšia. Uvažovala som, či aj kvôli mne nemusí stále opakovať, veď som ju dosiaľ tak málo počúvala. Nie som vytrvalá, ľahko poľavím a tak som v sebe pociťovala výzvu zmeniť sa. Zamýšľala som sa nad svojím vzťahom k Bohu a pocítila som úžasnú túžbu prehĺbiť ho.

Pravidelne sa modlím, rozjímam, čítam, ale myslím, že stále to nie je to, čo by malo byť. Prosila som teda, aby som vedela naozaj milovať Krista celým srdcom. Som slabá, často nevydávam o ňom svedectvo, bojím sa, či hanbím. Dôvodom je, že málo milujem a tu som sa aspoň o trošku priblížila k Ježišovi, uvedomila si jeho lásku ku mne prejavenú najmä v tom, že ma vykúpil na dreve kríža, že sa o mňa stará, neopúšťa ma. Napriek tomu, že ja často zrádzam, on ostáva verný. A túžbu po hlbšom vzťahu s ním som si doniesla aj domov. Odvtedy sú moje modlitby o trošku osobnejšie, Ježiš mi je bližší, snažím sa s ním hovoriť ako s priateľom, predkladať mu každú starosť i radosť, všetko, čo prežívam. Zvrúcnel aj môj vzťah k Matke Božej. Predtým so ju len ťažko dokázala chápať ako svoju milujúcu Matku, ktorej na mne záleží. Brala som to tak neosobne - má rada všetkých a medzi nimi aj mňa. No v Medžugorí som sa snažila tento názor poopraviť, prehĺbiť lásku k Márii a pozerať na ňu ako na svoju skutočnú Matku. Pomohla mi v tom i prednáška pátra J. Zovku, ktorý nám daroval a požehnal obrazy Panny Márie. Vyzval nás zahľadieť sa jej do očí, spoznať v nej milujúcu Matku a prijať ju do srdca. K prežívanému pokoju, radosti prispelo aj to, že som v Medžugorí bola s naším spoločenstvom Samaritán, s bratmi a sestrami, ktorí sú mi veľmi blízki. Myslím, že je dôležité, s kým človek ide na púť. Medzi neznámymi ľuďmi sa ťažko prežíva atmosféra, ktorá sa prežíva medzi svojimi a tak ďakujem Bohu i za tento dar. Boli sme ako jedna veľká rodina - spoločne sme sa stravovali, spoločne si organizovali program, spoločne sa modlili. Silu spoločenstva som cítila i v kostole, keď každý sa modlil vo svojom jazyku. Boli tu pútnici z celého sveta a bolo pre mňa veľkou posilou, keď som počula okolo seba svojich bratov a sestry modliacich sa tou istou rečou ako ja. Vtedy som najviac ďakovala Pánovi za všetkých ľudí, čo mi v živote poslal do cesty. Ďalším veľkým zážitkom bola pre mňa denno-denne 17.40 hod., keď sa Panna Mária zjavuje v Medžugorí vizionárovi Ivanovi a mohutné "Ave, ave Mária" znejúce kostolom len dopĺňalo veľkosť a slávnosť vzácneho okamihu, ktorý ťažko opísať slovami. Dokonca Ivan pozval našich vozíčkarov zúčastniť sa zjavenia Panny Márie v kaplnke. Nezabudnuteľné dojmy som si odniesla tiež z komunity narkomanov. Povzbudili ma silné svedectvá chlapcov - bývalých narkomanov, ktoré o sebe vydávali a prekvapili, že dokážu tak otvorene hovoriť o svojej minulosti. Boli pre mňa výzvou, aby som sa aj ja snažila o otvorenosť, neuzatvárala sa do seba, ale vyjadrovala svoje pocity, myšlienky navonok, pretože nimi môžem obohatiť iných. Oslovilo ma rozprávanie jedného z nich o spôsobe života v komunite. Keď príde nový chlapec, ktorý sa chce dostať z narkománie, pridelia mu staršieho a ten sa stane akoby jeho anjelom strážnym. Pomáha mu, stará sa o neho, je s ním takmer 24 hodín denne, čo ozaj nie je ľahké, veď aj od najlepšieho priateľa si človek potrebuje z času na čas oddýchnuť. Život v komunite sa zakladá na modlitbe, práci, vzájomnom rešpekte, nik si nevyberá, o koho sa bude starať, ale prijíma to, čo mu určia. Prijíma toho druhého takého, aký je, nemôže povedať, že mu nevyhovuje jeho povaha, jeho správanie, výzor… Pre mňa to bolo pozvanie snažiť sa prijať každého človeka vo svojom živote, i toho menej príjemného, menej sympatického, menej šikovného, menej vyhovujúceho, … a vidieť v ňom Krista. Títo chlapci to dokážu, nuž prečo by som to nedokázala ja? A tak z komunity som si odnášala poznanie, že všetko sa dá zvládnuť modlitbou, v duchu na kolenách, spolu s Ježišom. Oáza pokoja bola ďalším miestom, ktoré sa mi hlboko vrylo do pamäti. Nezabudnuteľným sa stalo stretnutie so sestričkou Džemou, ktorá nám odhalila svoj zaujímavý a nezvyčajný životný príbeh. Pochádza z Čiech a bola ateistkou, o Medžugorí nechcela ani počuť, neprijímala ho, až na mnohé, mnohé matkine prosby tam išla. No a jej pobyt na tomto vzácnom mieste znamenal konvertitu. Uverila slovám Matky Božej, uverila, že ona sem naozaj prichádza a hovorí k svetu. Po návrate domov prijala sviatosti a po čase sa vrátila do Medžugoria natrvalo. Vstúpila do rehole, kde žije dodnes. Takmer neuveriteľné! Nikdy som nepochybovala o obrátení je možné, ale ešte som sa nestretla s takto rýchlym obrátením. Myslela som, že je to dlhá cesta, plná bojov a človek neveriaci sa len pomaličky, krok za krokom, stáva veriacim, ale tu som videla skutočný zázrak. Pán je nekonečne mocný, dobrý, robí i veľké veci. Bolo pre mňa potešením počúvať túto usmiatu, milú sestričku, z jej rozprávania som cítila vyrovnanosť, spokojnosť, lebo našla to, čo hľadala - pravé šťastie v Bohu a bolo vidieť, že Boh je pre ňu naozaj všetkým. I ja túžim, aby Pán sa stal pre mňa všetkým, ale ešte mi k tomu veľa chýba, no cítim, že táto púť bola ďalším posilnením na ceste za ním. Počas piatich dní som zažila toho naozaj veľmi veľa. Nedokážem vybrať z nich ten najkrajší, lebo každé miesto ma čímsi poznačilo, oslovilo a zanechalo stopu v mojom srdci. Bola to vlastne láskavá ruka Matky Božej, ktorá sa ma jemne dotýkala a privádzala k svojmu Synovi. Nebol to zážitok len na chvíľu, momentálne nadšenie, zapálenie sa, ale čosi hlboké, čo je stále vo mne a čo slovami ťažko vyjadriť. Celú púť vnímam ako posilnenie, povzbudenie vo viere. Moje modlitby sú odvtedy o niečo hlbšie, osobnejšie, môj vzťah k Ježišovi, k Panne Márii o čosi vrúcnejší. Nerobila som si žiadne veľké predsavzatia, lež začala som pomaly a to tým, že sa z lásky ku Kristovi v piatok zriekam toho, čo mám najradšej - kávy a sladkostí. Sú to síce len drobnosti, ale začala som radšej málom, pretože si myslím, že ich uskutočňovanie má pred Pánom väčšiu hodnotu než všetky moje veľké, doteraz nesplnené predsavzatia. Drahá Matka, vďaka za túto púť, vďaka za všetky milosti, ktoré si nám sprostredkovala. Vďaka, že nás nikdy neopúšťaš a svietiš nám ako jasná zornica na ceste za Ježišom. Ďakujem ti, že aj my, vozíčkari a ťažko telesne postihnutí, sme sa mohli dostať na miesta Tvojej zvláštnej prítomnosti v Medžugorí.

Ďakujem za ochotné ruky, nohy našich zdravých bratov a sestier, čo nám slúžili, za sestru Teréziu z komunity Blahoslavenstiev, ktorá sa nám celý čas s láskou venovala, i za všetkých ľudí, čo sa pričinili o to, aby sme v Medjugorjí mohli prežiť chvíle plné milostí a nezabudnuteľných zážitkov. Veľká vďaka patrí tiež Oľge - mame nášho spoločenstva za jej nesmiernu námahu, starostlivosť nielen počas púte, ale aj celé týždne predtým, keď púť s láskou pre nás pripravovala.

Za tým, čo sme prežili, sa skrýva veľa jej námahy, vynaložených síl, ale naše zážitky a obohatenia na ceste viery, budú pre ňu iste najkrajšou odmenou za všetko. Vďaka, Mária!

Maja Ďurinová




Rekondičný pobyt v Belušských Slatinách (16.-23.8.1998)


Už viac rokov v našom spoločenstve pretrvávala túžba zúčastniť sa rehabilitačno- rekondičného pobytu. Zrealizovať však tento sen nebolo jednoduché - bolo treba vybrať bezbariérovú liečebňu a nájsť sponzorov ochotných nám finančne pomôcť, pretože týždenný pobyt v kúpeľoch spolu s procedúrami vôbec nie je lacný. Tento rok sa to však s Božou pomocou a podporou Slovenskej humanitnej rady podarilo a tak sme v auguste mohli uskutočniť 2 týždenné rekondičné turnusy v prekrásnom prostredí sanatória Matadoru Púchov v Belušských Slatinách.

Na druhom turnuse sa nás zišlo 17 a jeho tak trochu zvláštnosťou bolo, že prišli medzi nás aj niektorí rodičia - Alenky Szepesgyorkyovej mama, celá rodina Múčkových a tiež moji obaja rodičia. No napriek veľkým vekovým rozdielom vytvorili sme perfektné spoločenstvo, kde nechýbala láska, pokoj a veselá zábava. Boli sme ako jedna veľká rodina, ktorá spolu dobre vychádza, rozumie si. Väčšine z nás sa podarilo do Belušských Slatín doraziť v nedeľu ešte pred obedom. Voľné chvíle sviatočného popoludnia sme strávili spolu - pri kávičke, hrách a vzájomných rozhovoroch v spoločenskej miestnosti, ktorá sa stala počas nasledujúceho týždňa našou obývačkou i kaplnkou zároveň. Tu sme sa denne schádzali na modlitby, sv. omše, ale aj na to, aby sme sa zabavili, porozprávali. Potom naše rady posilnila Orava v zastúpení Maji Kohárovej a Betka Korenyová zo Žiliny. Nakoniec prišiel aj kaplán Štefan Bukovan, ktorý priviezol i Ľubku Škvarnovú. Takže krátko po večeri sme sa prvý krát na našom rekondičnom pobyte stretli pri slávení Eucharistie. Stôl s bielym obrusom, vázičkou poľných kvetov, krížikom sa stal oltárom. V pondelok po raňajkách sme všetci nastúpili na lekársku prehliadku. Každému boli naordinované procedúry vyhovujúce jeho zdravotnému stavu. A potom sa to všetko začalo -lebedenie na masáži, príjemné bublinky perličkového kúpeľa, rýchla rotácia výrivky, oddych v teple parafínového zábalu, usilovné cvičenie vo fitnes spojené s kopou srandy. No a po procedúrach sa už každý tešil, že doplní oslabenú energiu chutným obedom. Strava bola znamenitá, apetít veľký a samozrejme po obede nikdy nechýbala odpoludňajšia siesta. Trávili sme ju rôzne - niektorí v polohe ležmo, ďalší pri vôni čerstvej kávy, pri knihe, časopise, spoločnej debate, či pri inej veselej zábave. O 15.00 hod. sme sa však všetci stretli pri modlitbe sv. ruženca. Čas medzi ním a sv. omšou o 17.00 hod. vypĺňal zase pobyt na čerstvom vzduchu, prechádzky, šport. Množstvo loptových hier a zábav nemalo konca-kraja. Avšak najviac sa ujal nápad, že ten, komu spadne balón na zem, bude buď recitovať, spievať, alebo podá nejaký športový výkon. Keďže moje školské roky už dávno odvial čas, pamäť sa mi kráti, skleróza stupňuje, veľmi rýchlo som vyčerpala tvorbu všetkých našich klasikov, ktorých som mala v hlave z povinného čítania v škole. Spievať som nechcela z obavy, aby okoliu nepopraskali ušné bubienky. Nuž, neostávalo nič iné len robiť fúrik, kliky, drepy, behať okolo ihriska a stáť na hlave. No vďaka ochote mojich priateľov, ktorí ma šnúrkami na botaskách priviazali o plot, stojku som spravila jedna radosť! Unavení sme potom neraz oddychovali a Oľge pred fotoaparátom pózovali na húpačkách. A nastal čas stíšenia, čas sv. omše, čas poďakovania sa Pánovi za jeho lásku, dobrotu, starostlivosť preukazovanú nám počas celého dňa. Po záverečnom požehnaní nasledovali vešpery a hor sa do jedálne zaplniť prázdne žalúdky! Čo s načatými večermi? Vypĺňala ich opäť zábava, hry, radosť. Horúčkovito sa mastili karty, hrali šachy, bavili sme sa pri hre na "Mafiu", príjemne sa posedávalo na terase, spievalo a tancovalo. Spočiatku nám pán Múčka hral i na gitare, ale potom sme aj bez nej v rezkom tóne ľudoviek pokračovali ďalej. V štvrtok sme tiež mali veľmi pestrý a bohatý program. Prišiel medzi nás kňaz z Mojtína. Po krátkom zaujímavom rozprávaní svojich zážitkov z totalitných čias spolu so Štefanom slúžil sv. omšu. Obohatil ju svojím zvučným spevom a hrou na harmonike. Počúvať ho bolo jedinečným zážitkom. Vyžarovala z neho hlboká viera, zapálenosť pre Krista, nebojácnosť a tak niet divu, že bol za totality toľko prenasledovaný. Po večeri sa harmoniky ujal zase Jožko Sobolič, ktorý prišiel, aby nám spestril chvíle strávené pri táboráku. A veru bolo veselo - s praskajúcim ohníkom a vôňou opekaných špekačiek, či slaniny sa do ticha noci rozliehal náš spev, veselá vrava, vtipy, smiech. Dobrou náladou sme prilákali aj mnohých ďalších rekreantov. Zablahoželali sme naším oslávencom k meninám i narodeninám a priestor sa našiel aj pre chvíľku poézie. Opäť ma neobišlo recitovanie, preto chtiac-nechtiac postavila som sa na peň a začala sypať zo seba verše velikánov slovenskej poézie. Teda, pravdu povediac, veľa som ich nevedela, ale kam mi pamäť nesiahala, pomohla som si vlastnou tvorbou. V sobotu, keďže sme nemali žiadne procedúry, dopoludnie sme využili na krátku duchovnú obnovu. Štefan nás obohatil pár myšlienkami na tému "nádej" a potom v skupinkách sme sa zamýšľali, čo je nádej a čo beznádej. No a popoludnie sa nieslo v duchu športového zápolenia. Osvedčené preteky a slalomy na vozíkoch znovu všetkých pobavili, nevynímajúc ani rodičov. I oni si vyskúšali, čo znamená sedieť na vozíku a odovzdať sa do rúk "kočišovi" so zaviazanými očami, ako sa prekonávajú prekážky stojace im v ceste, alebo mnohé ďalšie kúsky. Kvôli nadšeniu súťažiacich sa aj sv. omša posunula o hodinu neskôr. Pred nami bol posledný večer a v nedeľu po raňajkách sme si povedali "do videnia".

Rekondičný pobyt sa skončil, odchádzali sme domov, ale nie na prázdno. Odnášali sme si batoh nezabudnuteľných zážitkov. Bol to ďalší krásny a milosťou požehnaný týždeň. Veď nielen že sme si oddýchli v peknom prostredí hôr, zregenerovali svoje telesné sily, ale pookriali sme aj na duchu. Celý týždeň bol medzi nami kňaz, mali sme možnosť sv. spovede, duchovných rozhovorov s ním a milosť Božia sa prejavila aj v tom, že hoci sv. omše, modlitby boli dobrovoľné, zúčastňovali sa ich takmer všetci. A tak sme zažili naozaj krásne chvíle, na ktoré budeme dlho spomínať.

Maja Ďurinová




Púť do Marianky (20.6.1998)


Každoročne na sviatok Nepoškvrneného Srdca Panny Márie naše spoločenstvo usporadúva púť do Marianky. Tá tohoročná sa konala už po ôsmy krát a štvrtý krát sme putovali pešo.

V sobotu ráno o 6.30 hod. sme sa všetci zhromaždili v Devínskej Novej Vsi pred domom Samaritán, kde nám páter Leopold povedal pár povzbudivých slov a udelil požehnanie. O 7.00 hod. sme sa teda s úsmevom na tvári a spevom na perách vydali na cestu. Počas putovania sme sa kochali krásami okolitej prírody, spievali, modlili sa sv. ruženec, alebo len tak sa medzi sebou rozprávali. Na konci zástupu pomaly kráčal páter Leopold. Pridal sa k nemu ten, kto potreboval sviatosť zmierenia alebo poradiť v duchovnom živote.

Prvý odpočinok nás čakal pri Mlyne neďaleko Záhorskej Bystrice, kde sme si trochu oddýchli, doplnili stratenú energiu zásobami z vlastných zdrojov a veselo pokračovali v ceste ďalej. Keďže pri mlyne okrem nás zaparkovalo aj nákladné auto a narobilo riadny hluk, nemohli sme sa venovať modlitbe ranných chvál. Nuž pomodlili sme sa ich až keď sme sa opäť vydali na cestu. V Záhorskej Bystrici sme zamierali rovno do kostola, aby sme tu v tichosti prednášali Bohu svoje osobné modlitby a zaspievali si pár piesní. Pred kostolom nás už čakala Oľga s malým občerstvením. Všetkým dobre padla čerstvo rozvoniavajúca káva, studená voda a chutné zákusky. Takto posilnení na tele sme hravo zvládli aj posledný úsek púte. Šťastne, hoci s hodinovým meškaním, sme prišli až do Marianky.

Na tomto mariánskom mieste sme chceli načerpať duchovnú silu a povzbudiť sa do všedných dní života, poďakovať sa nebeskej Matke za jej lásku, ochranu, prosiť ju o pokoj pre nás i pre celý svet.

Zišli sme sa všetci pri jaskynke, kde sa začalo Večeradlo s Pannou Máriou a hneď po ňom nasledovala sv. omša, ktorú celebroval páter Leopold. Pri obetovaní sme okrem chleba a vína predkladali Pánovi dary, čo sme sami pripravili - chlieb a hrozno, kríž, s ktorým sme doputovali na toto vzácne miesto, kyticu poľných kvetov nazbieraných cestou, barlu ako symbol prijatia a obetovania telesného obmedzenia. V závere sv. omše sme sa všetci zasvätili Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Po výdatnom obede náš duchovný program pokračoval v kostole ružencom k Božiemu milosrdenstvu. Pred Sviatosťou Oltárnou sme sa vhĺbili do ticha a prežívali Božiu prítomnosť uprostred nás. Po požehnaní sme sa presunuli von k prvému zastaveniu krížovej cesty, kde sme sa ju celú pomodlili a rozjímali nad Ježišovým utrpením.

Pred jaskynkou sme sa ešte pomodlili vešpery a poďakovali Márii za šťastný priebeh púte. Bolo naozaj za čo ďakovať. Veď tento raz nás po dlhých rokoch konečne nesprevádzali kvapky dažďa, tmavé pochmúrne oblaky, ale cestu nám spríjemňovali mierne lúče slnka. V ten večer nás nečakal ani juniáles ako po iné roky, z Marianky sme sa nikde nenáhlili, takže sme tu pobudli takmer do západu slnka.

Múčková, Ďurinová




3. Pešia púť Bratislava - Šaštín (1998)




Pravdu povediac, neviem ako začať. Keď sa zahľadím na pracovný nadpis tohto článku (Šaštín 1998), v hlave sa mi začína premietať film. Film príliš reálny na to, aby si to niekto vymyslel. Film príliš pravdivý - takže žiadne zveličovanie, či prikrášľovanie tu neobstojí. Film príliš pravdivý na to, aby sme ho nechali upadnúť do zabudnutia.

Prvá scéna je viac-menej tradičná: veľa ľudí a riadny chaos pred našim centrom. Jedni práve dojedli raňajky, iní ešte prichádzajú. Pozdravy, zoznámenia, ruch sa utišuje. Prečítame si úryvok zo Svätého Písma, nechýba modlitba a... odchod. Je 6.45 hod., Devínska Nová Ves sa prebúdza do nového dňa. Ľudia čakajúci na zástavkách na 121-ku majú podľa všetkého iné starosti. Preto ich reakcie na zvláštnu skupinu na ceste sú rôzne: úsmev, mávanie, prekvapený pohľad, či len pochmúrne zamyslené tváre. Niet sa čo čudovať. Počasie nie je ani zďaleka optimistické. Pri pohľade na nebo človeku vzíde na um len jediná myšlienka. Vydrží, alebo nie? Nakoniec sa počasie umúdri a čaká nás pekný deň.

Prichádzame na prvú stanicu - poľný mlyn. Chovajú tu kone a tak naše kroky po ranných chválach smerujú k veľkému výbehu. Tí odvážnejší natrhajú trávu a kŕmia ňou krásne hnedáky, iní si ich len obzerajú z bezpečnej vzdialenosti.

Blížime sa k Stupave. Čaká nás tu pán farár, ochotní mladí priatelia, teplý čaj, zákusky a skvelé chlebíčky. Po požehnaní v kostole ideme neúprosne ďalej. Ruženec, piesne, predstavovanie nových pútnikov, zaujímavé rozhovory, osobné svedectvá, úvahy k dnešnému evanjeliu a opäť piesne... Takto aj čas prejde rýchlejšie a niet času všímať si boľavé nohy.

A je tu posledný odpočinok - čas k obedu. Rozložili sme sa pod starými borovicami na Kamennom mlyne. Hodina odpočinku ubehne veľmi rýchlo a je čas pokraačovaať. Mimochodom, Mikuláš! Tuším sa dostáva "do formy". Napriek tomu, že má už dobrých 20 kilometrov na chrbte amplión, prekypuje energiou. Pobehuje medzi pútnikmi, strčí im do ruky mikrofón a... spievajú! Niektorí sa hanbia, ale Miky prehovorí aj najneoblomnejších a spoločnými silami spustia nejakú tú ľudovku. Všetci sa skvele bavia.

Zaznieva Adoramus te Domine a na horizonte sa objavujú Malacky, dnešných 30 kilometrov sa pomaly napĺňa. Únava však ide bokom, nálada opäť graduje. Za spevu "Išiel macek do Malacek" a samaritánskych hitoviek typu: Láska je tu s vami, Boh je Pán... robíme poriadny rozruch v uliciach Malaciek. Vchádzame na farský dvor - prvá etapa je za nami.

Skvelý guláš na fare, sv. omša, generálka programu, rozdeľovanie na nocľah do domácností a toľko očakávaný spánok.

A opäť ráno, opäť pochmúrne počasie, a opäť obavy: Včera vydržalo. Vydrží aj dnes ???

Á! Už je nás viac! Pridali sa aj mladí z Malaciek... 48, 49, 50! Dúfam, že sme to zrátali presne. Ale na tom nezáleží. Stále nás pribúda - došla Maťa a popoludní Záhradníkovci.

Apropo hubári! Je ich plný les, niekedy mám pocit, že ich je viac ako húb - všade popri ceste stoja odparkované autá. Ale čo to? Začína pršat. Rýchlo nahodiť pršiplášte, igelity na amplión a zabaliť gitary. I napriek "frontálnej poruche" atmosféru udržuje Martin (II.) z Dúbravky. Veselé pesničky, nejaký ten vtip...

Počasie nás núti k zmene plánu: mimo programu stojíme v Studienke, "prepadli sme miestnu faru"! Naštastie sme tam našli dvoch ochotných ľudí - pána farára a gazdinú a čo je dôležité, fara je vykúrená! Sme totiž riadne mokrí a premrznutí. Pri odchode z dediny dážd ustáva, vďaka Bohu! Putujeme ďalej: piesne, rozhovory, modlitba a nádherná príroda vôkol nás. Lakšáre. Tu sa zložíme na obed - obecný úrad nás prichýli.

Na nasledujúcej etape nás čaká jediný a dosť náročný kopec. Aj ten však zvládneme bez problémov, v diaľke už vidíme "Búre", tam býva privítanie obzvlášť milé, tak je aj teraz. Dnes je zvykom nadávať na tieto časy, na ľudí, na skazenosť, ale táto púť nás utvrdzuje, že stále žijú dobrí ľudia a je ich dosť!

Čaká nás finále - posledná etapa. Prejazd lesom a už je na obzore Šaštín! Posledný Adoramus a vchádzame do mesta! S nami však aj ďalší lejak. Ten nás však už nevytočil a v plnom nasadení spevom ďakujeme Bohu a Matke. Vchádzame do areálu baziliky a uchyľujeme sa do miestnosti, ktorú nám pripravili.

Putovanie sa skončilo, zvládli sme to všetci; sediaci priatelia na vozíčkoch i my, ktorí sme do púte vložili viac energie. Sušíme sa a o chvíľu začína sv. omša. Mimoriadne unavení, ale aj mimoriadne štastní si sadáme v blízkosti oltára, a v nohách cítime kúsok Kristovej obety.

...Večera, mládežnícky program v bazilike, polnočná sv. omša, stíšenie sa v rozhovore s Ježišom, balenie a na svitaní sa rozchádzame, každý svojou stranou. Žilina, východ, Blava... .... A film koncí, bežia titulky. Dovidenia o rok.


Peťo Tomasch




Na vozíčkoch vo Svätej zemi (január 1998)

"Zaradoval som sa, keď mi povedali, pôjdeme do domu Pánovho" - takto vyjadril žalmista svoju radosť nad návštevou Jeruzalema. Tieto slová najlepšie vystihujú pocity nás pútnikov - 21 tažko telesne postihnutých (18 vozíčkárov) a ich pomocníkov, ktorí sme 1.1.1998 začali púť do Sv.zeme. Mnohí vozíčkári z nášho spoločenstva túžili navštíviť miesta spojené so životom Pána Ježiša. Vyskytli sa mnohé, na prvý pohľad neprekonateľné bariéry: nedostatok financií, problémy s dopravou, či hornatý kraj Izraela. Všetky tieto prekážky sa nám podarilo s Božou pomocou prekonať. A tak naši priatelia vozíčkari mohli prežit niekoľko dní na miestach pre každého kresťana vzácnych. Čo sa hlboko vrylo do ich duší spýtali sme sa po návrate :

Mária z D.Ohaja, 30 r.
"Veľmi silným zážitkom z pobytu vo Sv.zemi boli pre mňa chvíle strávené v Judskej púšti. Mocne na mňa zapôsobilo, že som na mieste, kadiaľ kedysi toľkokrát prešiel Ježiš. Cítila som, že Pán mi dáva takú milosť ako neveriacemu Tomášovi, ktorý sa smel dotknúť po Kristovom zmŕtvychvstaní jeho rán po klincoch, aby si posilnil vieru. Aj mňa Pán pozval do Sv.zeme, aby som na vlastné oči videla a dotýkala sa miest, ktoré som doteraz poznala len zo Sv.písma. Uvedomovala som si to síce skoro na každom mieste, ale v tichu a pokoji púšte som to prežívala hlbšie. Dokázala som lepšie pochopiť skutočnosti opísané v Písme a precítiť prítomnosť Krista. Vžila som sa do toho, že Ježiš je tu prítomný, prihovára sa mi. Vtedy ma napĺňala ozajstná radosť."

Peter z N. Dediny, 21 r.
"Hĺbku Ježišovho utrpenia som pochopil až na vrchole Kalvárie, kde sme strávili hodinu v tichej meditácii. Mal som pocit akoby sme my - adorujúce spoločenstvo boli Jánom pod krížom. V tom čase prišlo na Golgotu mnoho turistov, no pre väčšinu z nich to bola atrakcia. Až vtedy som pochopil, že za tých 2000 rokov sa vlastne nič nezmenilo. Aj v čase Ježišovho ukrižovania bola podobná situácia: veľa okoloidúcich, ale len niekoľkí, ktorých sa to dotýkalo. V tej chvíli sa mi vybavili okamihy života, kedy som svojou nedbanlivosťou, egoizmom, ľahostajnosťou voči iným akoby pohŕdal Ježišovým utrpením. Vtedy som povedal: "Odpusť Pane!"

Katka z Bratislavy, 32 r.
"Po mojom obrátení som mala veľkú túžbu ísť do Sv.zeme, ale vedela som, že je to pre mňa ako vozíčkárku iba krásny sen. Sila modlitby však nepozná prekážky a u Boha nič nie nemožné. Naplno som prežila adoráciu v bazilike Getsemany. Tu som si uvedomila svoju hriešnosť a svoje pády. Silným duchovným zážitkom bol pre mňa Boží hrob a Kalvária. Tu by mal človek iba pokľaknúť, mlčky adorovať Boha, nechať sa ním prežiariť a naplniť. Chvíle ticha na tomto mieste boli balzamom pre moju dušu. Prežívala som neopísateľnú a neopakovateľnú prítomnosť Božiu."

Mária z Oščadnice, 32 r.
"V duchu sa často vraciam ku Genezaretskému jazeru, do mestečka Kafarnaum. Je to miesto, kam Pán Ježiš počas svojho účinkovania rád chodieval a urobil tu veľa zázrakov. Na tomto mieste Ježiš uzdravil ochrnutého, ktorého museli pre veľký zástup spustiť na lôžku cez otvor v streche priamo pred neho. O.Majerník počas výkladu vyslovil myšlienku, že aj my máme prinášať v modlitbách blížnych. A tu som sa zastavila. Predtým, keď som čítala túto stať, stotožňovala som sa s ochrnutým. Vnímala som viac to, čo bolo jemu povedané a "vynaliezavú" lásku jeho štyroch priateľov som viac kládla do pozície zdravých. A zrazu aký objav pre mňa! Takouto láskou môžem prinášať ľudí k Ježišovi aj ja - cez modlitbu. V tomto novom svetle som si obnovila úmysly modlitieb za iných. Konala som ich s veľkým potešením a vďačnosťou na každom mieste, ktoré sme vo Sv.zemi navštívili."